VI. Živá a neživá príroda

20 diel  ·  lab.SNG  ·  16. 06. 2015

Človek biedermeiera bol často vo svojom prostredí obklopovaný prírodou, či už počas návštevy mestských parkov a prechádzok na zaujímavé prírodné vyhliadky. V interiéri si potom pripomínal svoje zážitky, a tak celá škála úžitkových predmetov a výtvarných diel zobrazovala faunu a flóru. Obdiv k prírode, fascinácia jej detailným zobrazením boli vyústením snahy o zdokumentovanie,  uchopenie a poznanie sveta. Nespútanú živelnú prírodu obdobia romantizmu nahradil biedermeier triezvym, realistickým pohľadom na prírodné krásy. Ich skúmaniu sa venoval metodicky a do  detailov. Človek bol vnímaný ako uvedomelý a citlivý správca darov prírody, ktorý svojho zverenca pozná a rešpektuje.

Prechádzky slúžili okrem osvieženia tela a mysle aj na cieľavedomý zber  botanického materiálu, ktorý následne zanechával stopu v skicároch či po vysušení nachádzal miesto v početných herbároch. Pre uchovanie a prezentáciu zbierok drobnej fauny alebo minerálov či  fosílií boli vyrábané špeciálne vitríny a stolčeky. Pozorujeme to napríklad na zachovaných kresbách a grafikách, keď sa krajina začínala vnímať v priamom kontakte vďaka prvým budovaným  turistickým cestám i vyhliadkovým vežiam.

V krajinomaľbe nastal v priebehu 19. storočia veľký obrat od komponovaného a archaizujúceho stvárnenia smerom k novému prístupu k maľbe v plenéri.  Dochádza k čoraz častejšiemu uvedomovania si konkrétnej krajiny, ktorá priamo obklopuje obyvateľov, topograficky determinuje priestor, kde žijú. Záujem o domáce prostredie sa prejavil v  námetoch z Tatier, oblasti Dunaja, prípadne spišskej krajiny. Tak ako sa umelci Jacob Gauermann, Ferdinand Georg Waldmüller a ďalší zaoberali alpskou prírodou, u nás sa maliari ako Karol Pichler, Karol Tibélly, Peter Michal Bohúň, Jozef Božetech Klemens a ďalší nechávali inšpirovať domácimi lokalitami. Výnimkou bol hlavne Karol Marko st., ktorý väčšinou preferoval štylizované  záznamy talianskej krajiny s jej zvláštnym stredozemným svetlom doplnené o figurálne scény.

Špecifickým žánrom obdobia biedermeiera bola maľba kvetín. Vo Viedni fungujúca manufaktúra na porcelán si vzdelávala vlastných dekoratívnych umelcov, ktorí využívali aj svoje skúsenosti z  akadémie. Prejavilo sa to v zátišiach zachytávajúcich „mŕtvu prírodu“ v interiéri domov a palácov. Maliari kvetín často spolupracovali s botanikmi, napríklad so zakladateľom viedenskej Botanickej  záhrady Nicolausom von Jacquin.
Verné zobrazenia prírody bez vytvárania dramatických efektov a kompozícií, vecné pozorovanie a zaznamenávané videnie, nie fantastické predstavy nachádzame  aj na súdobej keramike a skle. Maximálne úsilie a botanickú hodnovernosť by sme však nemali chápať ako prvoplánový realizmus. Išlo skôr o úctu voči prírodnému poriadku, ktorého je človek  súčasťou.Tento poriadok bol zároveň vnímaný ako zdroj istoty, možnosť zastavenia a kontemplácie pred turbulenciou doby so všetkými výdobytkami techniky a zrýchľujúcim sa životným tempom. Symbolické stvárnenie kvetín sa stalo alternatívnym spôsobom vyjadrovania citov a všeobecne zrozumiteľnou rečou. Príroda tak slúžila nielen na rozptýlenie, oddych a zábavu.

KATARÍNA BEŇOVÁ, JANA ŠVANTNEROVÁ


← Späť na výber kolekcií Biedermeier
  Tweet