Krásne mŕtva príroda

16 diel  ·  Zuzana Ludiková  ·  16. 09. 2015

Zátišia sú druhom diel, na ktorých sú spodobené neživé predmety vrátane jedla a zvierat, rastlín a ľudských výtvorov. V spojitosti s nimi sa väčšinou asociuje olejomaľba, ale zátišia sa tvorili a tvoria aj v ďalších technikách akými sú akvarel, gvaš, ale aj mozaika a fotografia. Napriek skoršej existencii vyobrazení jedál, nápojov či zvierat, samostatným druhom prejavu s vlastnými idiómami sa chápu od prelomu 16. a 17. storočia. Až v 17. storočí dostali tiež pomenovania v jednotlivých národných školách.

Sú obdobia, v ktorých boli zátišia preferované pre ich neutrálnu povahu, inokedy zaznávané pre ich simplicitný význam a v ďalšom pre schopnosť majstrovského zvládnutia zaznamenávaných objektov. Na zátišiach boli oceňované aj výrazové možnosti reverzibility – zaznamenávať na jednej strane bytostne ľudské témy – o sviežom rozpuku a zázraku tajomstva života a na druhej strane o odumieraní a prázdnom zániku.

Najpopulárnejšie sa stali zátišia v Nizozemsku a nepochybne i preto tá rozmanitosť v ich označení: onbijtje (malé raňajky), banketje (malý banket), pronk (vystatovačné, honosné). Najfrekventovanejšie sa však zaužívalo na ich označenie natura morta alebo vanitas ako to možno vidieť podľa testamentov a posmrtných inventárov. Na kvetinové zátišia sa koncentrovali maliari najmä v Antverpách, Middelburgu a v hlavnom meste, v Haagu. Tzv. banketové zátišia či raňajky s vyobrazeniami jedál a nápojov boli doménou maliarov pôsobiacich v meste obchodníkov, v Haarleme a zátišia upozorňujúce na zánik, ktoré sa označujú ako vanitas, sa najfrekventovanejšie objavovali v diele maliarov tvoriacich vo významnom univerzitnom intelektuálnom centre, v Leidene.

Okolo polovice 17. storočia, keď sa stal Amsterdam politickým a finančným hlavným mestom Holandských spojených provincií, vytvárali najvýznamnejší maliari zátiší ako Abraham van Beyeren či Willem Kalf obľúbené výstavné pronk still leven preplnené importovaným exotickým ovocím, korením a drahými objektmi čínskeho porcelánu, benátskeho skla, pozlátených strieborných servisov s trblietajúcim sa svetlom, v nádherných farbách a všetok ten luxus zahalili do zamatovo hebkej atmosféry. Nárok na estetickú stránku zátiší nikdy nebola zjavnejšia a dekoratívna funkcia evidentnejšia. Do tohto obdobia spadá móda spodobovania mŕtvych zvierat, ale v praktickom význame to boli vlastne poľovnícke trofeje – výraz pre kvalitne strávený čas aristokracie.

Georg Flegel, Lucas van Valckenborch - Alegória leta, 1595, Slovenská národná galéria

Georg Flegel, Lucas van Valckenborch - Alegória leta, 1595, Slovenská národná galéria


Jednotlivým špecializáciám predchádzali monumentálne trhové scény a kuchynské výjavy s množstvom produktov záhrady, lesnej zveri či plodov mora, často v nich vystupujú aj ľudia, nakupujúci aj predajcovia a v zadnom pláne sa neraz objavujú náboženské scény. Citovaním týchto výjavov sa maliari snažili pripomenúť duchovné hodnoty. Niektoré zátišia však majú ešte jednu úroveň - erotické innuendo, ktoré je zreteľnejšie na tých obrazoch, kde antverpskí majstri eliminovali biblický motív.

Prvoplánová oslava kulinárstva a sexuálnej zmyselnosti je možno rozhodujúcim vizuálnym zážitkom týchto diel, no nie je ich hlavným posolstvom. V prostredí náboženských neslobôd a nestability moci to bola jedna z možných stratégií vypovedať o všeobecných otázkach bytia a dotknúť sa univerzálnych tém. Mnohovravnosť špeciálnych zátiší nekončí pri veľkolepej pastve očí – niektoré zátišia vypovedajú práve o tom, čo sa dostávalo bežne na stôl, potraviny sú zaznamenávané aj v stave ich konzervovania či skladovania; často sa tiež uvádzajú ako symbol kozmopolitnosti kultúry, podnikavosti a úspechov v zahraničí.

Viac si o žánri zátišie môžete prečítať v interview s kurátorkou SNG Zuzanou Ludikovou v šiestom čísle magazínu Pyré

  Tweet