„Je to hra o živloch, v nás i mimo nás. O návratoch, nádejách, o láske, nenávisti, sklamaní. Základná téma je hľadanie ideálu a nenaplnená túžba človeka.“
– Jozef Ciller

„Knihu som napísal v jeseni 1944 a mala byť mojím skromným prípitkom životu vtedy, keď ostatní pripíjali smrti, mala to byť malá oslava čistej človečiny práve v tom čase, keď táto človečina všade smrdela.“
– František Švantner

„Zavri oči a rozmýšľaj, ako skoro z ničoho urobíš akési niečo.“
– Jozef Ciller

 

Lyricko-baladický román Nevesta hôľ Františka Švantnera je vrcholným prejavom prózy slovenského naturizmu. Základná dejová línia je o prekážkach v láske medzi lesníkom Liborom a dievčaťom z hôr Zunou. Ich láske nebráni žiadny konkrétny protivník, ale mýticky poňatá príroda a Liborove vlastné psychické rozpoloženie. Román bol v roku 1971 sfilmovaný Slovenskou televíziou, ale prvého divadelného spracovania sa dočkal až v roku 1986 v martinskom divadle.

Celá próza sa podľa scénografa Jozefa Cillera akoby odrážala na vodnej hladine ako svetlo slnka aj mesiaca. Preto hľadal abstraktné prostredie, ktoré by splnilo všetky inscenačné požiadavky. Príbeh vsadil do akéhosi „chrámu prírody“. Potrebovali krčmu i nebo, priepasť i peklo, potrebovali výšku i vzduch, mlyn či hrob. Fantázia sa prelínala s realitou.

„Priestorovo monumentálna architektonická kompozícia s použitím zmien svetla a zvláštnych prvkov výtvarného riešenia vytvára magický chrám surovej scenérie. Jedným z prvkov kompozície sú drevené dosky. Drevená doska je živá, má svoj vlastný život, vôňu a štruktúru. Je to jedinečný a prirodzený materiál, nieje na ňom nič umelé, nieje nijak zdobený. ...Doska je kus reálneho života, má v sebe tú zvláštnu slobodu, že je schopná dostatočne presne charakterizovať interiér i exteriér, práve túto vlastnosť sme sa snažili v tejto inscenácii totálne využiť.“
– Jozef Ciller

Jozef Ciller: (F. Švantner - R. Polák) Nevesta hôľ, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, 1986, réžia: R. Polák

Jozef Ciller: (F. Švantner - R. Polák) Nevesta hôľ, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, 1986, réžia: R. Polák.

 

Najvýraznejšou alúziou na mytológiu v Švantnerovom románe je postava tvora, ktorý sa mení z túlavého vojaka na divého vlka. Hlavná hrdinka Zuna je symbolom nespútanej zmyselnej bytosti, ktorá nevie žiť ako obyčajná ľudská bytosť, pretože nedokáže ovládať svoje pudy. V závere sa necháva strhnúť svojou živočíšnou podstatou a dochádza k telesnému spojeniu s vlkom. Autor tým chcel poukázať na to, že človek dokáže dosiahnuť bytostné splynutie s prírodou, až keď sa naplno oddá nespútaným prírodným živlom v ňom samom.

„Sú prejavom jednoty prírody a človeka, ba panteistického splynutia človeka s celým tvorstvom, či aspoň výrazom túžby po takejto bytostnej jednote.“
(ŠTEVČEK, Ján: Baladická próza Františka Švatntera. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1962)

F. Švantner - R. Polák: Nevesta hôľ, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, 1986, réžia: R. Polák. (Autor fotografie: Tibor Huszár, Archív Divadla Slovenského národného povstania Martin)

F. Švantner - R. Polák: Nevesta hôľ, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, 1986, réžia: R. Polák. (Autor fotografie: Tibor Huszár, Archív Divadla Slovenského národného povstania Martin)

 

Zuna stelesňuje symbiózu človeka s prírodou. Jej meno autor odvodil od slovesa „zunieť“ s významom jasne znieť, zvučať, zaznievať (Krátky slovník slovenského jazyka, ďalej KSSJ, 2003). Meno Zuny súviselo so zvukom, zvuk sa prijíma zmyslom – sluchom a šíri sa prostredníctvom prírodného živlu – vzduchu. Zuna sa však okrem vzduchu bezpečne cítila na zemi aj vo vode. Žila v starom mlyne, ale bola doma všade, hoci nepatrila nikde a nikomu. (Pavol Odaloš: Poznámky k Švantnerovým literárnym vlastným menám, 2012)

„Zuna sa nebála nijakého nebezpečenstva, lebo nepoznala strach. Bola odvážna. Ľahko a bez jediného závratu, ako divá mačka, zliezala všetky strminy, temer holé stráne. Ako lasica sa preťahovala tiesňavami a dierami, ako kamzík preskakovala priepasti. Nijaká prekážka ju nevedela zastaviť v ceste, ak si zaumienila niečo dosiahnuť. Bosá a prostovlasá predierala sa najväčšou chrapačou tmavých húštin a večer, keď si sadala niekde na poľanu a vkladala striebornú strunku do úst, aby vyspievala všetky dojmy, ktoré po grúňoch cez deň nazbierala...“ – František Švantner

F. Švantner - R. Polák: Nevesta hôľ, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, 1986, réžia: R. Polák. (Autor fotografie: Tibor Huszár, Archív Divadla Slovenského národného povstania Martin)

F. Švantner - R. Polák: Nevesta hôľ, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, 1986, réžia: R. Polák. (Autor fotografie: Tibor Huszár, Archív Divadla Slovenského národného povstania Martin)

 

Práve živelnosť Zuny a premenlivosť prostredí, ako aj duševného rozpoloženia hlavných postáv, kládli na scénografiu veľké nároky. Cillerove v podstate veľmi jednoduché riešenie „obloženia scény doskami“ pracovalo s bohato vertikálne i hĺbkovo členeným priestorom s naklonenými rovinami a nerovnomerným uložením dosiek, čím si vytvoril priestor pre dramatický pohyb postáv a hru svetla a tieňa.

Na scéne nechýbala ani voda, ktorá čiastočne ozvučovala inscenáciu. Z pravého horného rohu scény stekala sústavou troch úzkych žliabkov voda priamo do stredu javiskového priestoru. Tajomnú neurčitosť priestoru umocnil scénograf pomocou bodového alebo parciálneho osvetlenia. Kombináciou svetla a tieňa vytváral kontúry potrebných lokalít či už v interiéri alebo exteriéri. 

Jozef Ciller: (F. Švantner - R. Polák) Nevesta hôľ, detail makety so žlabom privádzajúcim vodu na scénu

Jozef Ciller: (F. Švantner - R. Polák) Nevesta hôľ, detail makety so žľabom privádzajúcim vodu na scénu

 

Jozef Ciller je dodnes jedným z najaktívnejších slovenských scénografov. Okrem klasickej scénickej tvorby sa venuje aj kostýmovej a filmovej tvorbe a pravidelne experimentuje aj s architektúrou výstav či dizajnom pre rôzne kultúrne udalosti. Po absolvovaní štúdia architektúry na Slovenskej technickej univerzite (1961 – 1963) u prof. Ladislava Vychodila vyštudoval scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1963 – 1968). Už v roku 1967 začal pracovať ako interný scénograf v Divadle Slovenského národného povstania (dnešné Slovenské komorné divadlo Martin), kde pracuje dodnes.

Od roku 1975 v martinskom divadle pôsobí ako šéf výpravy a od roku 1990 sa aktívne podieľa na formovaní mladších generácii scénografov ako pedagóg na VŠMU v Bratislave. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov patril medzi najvýraznejšie osobnosti nového prístupu k scénografii, ktorý sa označuje ako Akčná scénografia.

F. Švantner - R. Polák: Nevesta hôľ, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, 1986, réžia: R. Polák. (Autor fotografie: Tibor Huszár, Archív Divadla Slovenského národného povstania Martin)

F. Švantner - R. Polák: Nevesta hôľ, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, 1986, réžia: R. Polák. (Autor fotografie: Tibor Huszár, Archív Divadla Slovenského národného povstania Martin)

 

Akčná scénografia programovo upúšťala od tradičného poňatia divadla cez „kukátkovú“ optiku a obracala sa k inšpiráciám zo súčasného výtvarného umenia. Divadlo a výtvarné umenie sa navzájom ovplyvňovali najmä v oblasti akčného umenia, v hnutí fluxus, v happeningu, umení environmentu, pop-artu, arte-povera či pri intermediálnych aktivitách Johna Cagea. Podstatou nového scénografického prúdu bolo zotieranie hraníc jednotlivých druhov umenia a ich relativizácia aj v súvislosti s neumením. Divák už nemal byť len pasívnym pozorovateľom, ale stával sa často aktívnym účastníkom a spolutvorcom.

Spomienka Věry Ptáčkovej na jednu z Cillerových akčných scénografií charakterizuje komplexnosť zážitku, aký mal zanechať tento typ inscenácie v divákovi: „V roce 1986 inscenují s režisérem Jozefem Bednárikem Život človeka. Dodnes vidím nejen tvary, barvy, kompozici, ale vidím i zvuk jako rytmizující výtvarně dramatický komponent.“ (PTÁČKOVÁ, V.: Mohu znova opakovat...[Posudok inauguračnej práce], január 1996)

Maketa scény na výstave Tendencie akčnej scénografie, 1991, SNG Bratislava, komisárka: D. Poláčková, Archív SNG

 

Maketa k inscenácii Nevesta hôľ bola súčasťou nesúťažnej výstavy Fragmenty na Pražskom Quadriennale 2019, ktorá predstavila ikonické diela vybraných scénografov z celého sveta. Každú zúčastnenú krajinu zastupoval jeden artefakt – kultové či prelomové dielo vytvorené niektorou zo žijúcich „legiend odboru neustále inšpirujúcich nové generácie umelcov a divákov“ (viac o výstave).

Jozef Ciller vytvoril scénografiu pre Nevestu hôľ už ako zrelý scénograf viac ako dekádu po tom, čo získal prvú zlatú medailu na Pražskom Quadriennale v roku 1975. Ocenenie dostal za scénografiu k inscenácii 11 dní křižníku Kníže Potěmkin (P. Scherhaufer, autor aj režisér, Divadlo Husa na provázku Brno, 1972). Termín „akčná scénografia“ prvýkrát použil sovietsky teoretik Viktor Beriozkin práve v súvislosti s dielami prezentovanými na treťom ročníku Pražského Quadriennale (PQ'75).

Rozsiahlu a rôznorodú tvorbu Jozefa Cillera podrobne analyzuje monografia Jozef Ciller. Čítanie v mysli scénografa od teatrologičky prof. Dagmar Inštitorisovej z roku 2019.
 

Napriek všetkým obmedzeniam má scénografia dosť šancí na svoju autonómiu. Naplnený a napĺňaný priestor životných dobrodružstiev.“ – Jozef Ciller

Minimalizmus nie je chudoba nápadov, ale bohatstvo prostoty. Návratná estetická sterilizácia. Od konkrétnosti k metafore.“ – Jozef Ciller

 


Použité zdroje:

INŠTITORISOVÁ, Dagmar: Jozef Ciller. Čítanie v mysli scénografa. Bratislava: Culture Positive s.r.o. v spolupráci s VŠMU Bratislava, 2019.

ODALOŠ, Pavol: Poznámky k Švantnerovým literárnym vlastným menám, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 2012.

ŠVANTNER, František:  Nevesta hôľ a iné prózy. Bratislava: Kalligram, 2007.

ŠTEVČEK, Ján: Baladická próza Františka Švatntera. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1962.

PTÁČKOVÁ, V.: Mohu znova opakovat...[Posudok inauguračnej práce], január 1996.

Fragmenty – katalóg výstavy PQ2019.