Michal Stolárik (1988) je kurátor a kritik súčasného umenia. Venuje sa aj grafickému dizajnu, hudbe a príležitostne ho nájdete za dídžejským mix pultom. Po štúdiu dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sa venoval koordinovaniu Ceny Oskára Čepana v Nadácii – Centrum súčasného umenia, organizoval diskusie s umelcami v galérii Dot.Contemporary Art Gallery či v Kunsthalle Bratislava.

Ak by sa ma niekto spýtal, čo mám na kurátorskej práci najradšej, určite by to nebolo písanie textov, výskum, produkcia či nebodaj pár teplých slov na otvorení výstavy. Za najviac fascinujúcu považujem práve možnosť výberu. 

Spájanie existujúcich diel do nových súvislostí, podnecovanie autoriek a autorov k vytvoreniu originálnych realizácií alebo zostavovanie doteraz neexistujúcej kolekcie vie byť naozaj uspokojujúce. Správna selekcia dokáže vytvoriť vizuálny zážitok, zadefinovať nové umelecko-kultúrne kontexty, naštartovať profesijné (ale aj osobné) vzťahy či otvárať otázky a spúšťať lavínu nečakaných asociácií. A hoci každý výber môžeme vnímať ako politické gesto a prirodzene sa k nemu viaže aj istá dávka zodpovednosti – spoločenská, pracovná či kvalitatívna – dve totožné výstavné selekcie nikdy nevzniknú. A to je na tejto práci najkrajšie.

Michal Stolárik, autorka fotografie: Zuzana Dohnalová
Výstava Antroporary v Galérii Jána Koniarka, autorka fotografie: Zuzana Dohnalová

 

Na Webe umenia som neraz strávil množstvo času. Je to čierna diera (v dobrom!) plná aktívnych algoritmov a odporúčaných diel. Podobne ako pri hľadaní informácií na Youtube či Pintereste, aj tu viem začať s konkrétnym zbierkovým predmetom a po hodine sa pristihnem pri tom, ako skúmam bizarné slonovinové sošky. Môj výber je preto veľmi intuitívny a bez konkrétneho tematického okruhu.

Oslobodený od vytvárania fungujúceho výstavného celku som sa zameral na diela, ktorých digitálna forma ma dokázala vytrhnúť z nekonečného scrollovania. A hoci mi spätný pohľad na kolekciu napokon načrtáva istú ideovú líniu, tematickú a vizuálnu preferenciu, jej čítanie nechávam otvorené.

Juraj Bartusz – Kresba á 2 sekundy, 1989, Stredoslovenská galéria

 

Časovo ohraničené performatívne gestá Juraja Bartusza sú ideálnym vstupným dielom do sveta súčasného domáceho umenia. A hoci pre mnohých zostane táto práca na úrovni „to by dokázalo aj moje malé dieťa“, čaro jedinečnosti sa skrýva práve v jednoduchej, no zároveň brilantnej koncepcii spájajúcej úderný automatizmus s originálnym autorským gestom, ktoré odkrýva vizuálnu krásu neopakovateľného.

 

Michal Kern – Zošitá zem, 1989, Považská galéria umenia

 

Princíp jednoduchého, no dostatočne komunikatívneho autorského gesta definuje aj asambláž Michala Kerna. Popisný názov síce odkrýva takmer všetko, no fyzický vstup ihlou a niťou do čiernobielej fotografie neznámej časti popraskanej zeme je stále pekným, takmer romantizujúcim komentárom k environmentálnym otázkam. Nedá mi neupozorniť aj na krásny minimalistický layout s využitím čierneho prázdneho priestoru.

 

Patrik Kovačovský – Odvrátená strana, 1997, Považská galéria umenia

 

Objekt Patrika Kovačovského pre mňa predstavuje výsledok pozorného sledovania bežnej až banálnej reality, z ktorej vytesal čarovnú situáciu previazanú s množstvom asociácií a symbolov. 

 

Vojtech Matušinec – Strom života, 1965 – 1970, Slovenská národná galéria

 

S tvorbou Vojtecha Matušinca som sa doposiaľ nestretol. A úprimne, dôvod, prečo ma tento bronzový odliatok zaujal, je s najväčšou pravdepodobnosťou absolútne odtrhnutý od autorovej pôvodnej idey. Formálna stránka diela je pre mňa bizarným spojením asociácií – od giacomettiovsky ladeného charakteru, cez pripomienku estetiky log black metalových kapiel až k aktuálnej vizualite súčasného umenia. Strom života by obstál vystavený v národnej galérii, ale aj v malom artist-run space.

 

Cyprián Majerník – Objatie, 1936, Slovenská národná galéria

 

Diela Cypriána Majerníka ma vždy uchvátia svojou tragicko-znepokojivou atmosférou podanou neohrabaným maliarskym rukopisom. V podobnom duchu je komponovaný aj láskyplne znejúci drobný gvaš Objatie, ktorý už na prvý pohľad nekorešponduje so svojím názvom. Dynamická figurálna kompozícia pripomínajúca tvorbu Giorgia de Chirica zachytáva monštruózne ruky neznámeho násilníka a zúfalý výraz napadnutej ženy. Vyprázdnené a bližšie nedefinované prostredie umocňuje naliehavosť dramatickej témy – stále aktuálnej aj v dnešnom svete.

 

Štefan Bednár – Smrť nacizmu!, 1944, Slovenský národný archív

 

Niektoré veci treba ešte stále pripomínať.

 


 

Navštívte aktuálny výstavný projekt Michala Stolárika Talking Hands v Galérii Jána Koniarka v Trnave. Jeho kurátorskú optiku môžete sledovať aj na Instagrame, alebo sa prihlásiť do newslettera.

Autor titulnej fotografie: Adam Šakový