Človek prichádza na svet nahý. Tak, ako ho boh stvoril. No už niekoľko okamihov po narodení je zabalený a oblečený. Dôvody sú jasné, ide najmä o ochranu pred chladom. Časom, ako človek rastie, jeho odev dostáva aj iné ako len ochranné funkcie. Ide najmä o rozlíšenie pohlavia, pripájajú sa aj špecifické znaky príslušnosti k určitému etniku alebo náboženskému presvedčeniu. Až do konca svojho života je človek, len s výnimkou pár momentov, oblečený. Preto je odev nevyhnutnou súčasťou umeleckých diel, ktoré stvárňujú postavy, pokiaľ nejde o akt.

Z rôznych dôvodov neboli deti portrétované či inak zobrazované veľmi často, pokiaľ sa nejednalo o podobizeň Ježiša ako dieťaťa. V porovnaní so zobrazovaním dospelých ľudí je to len zlomok. Preto je ich odev tak trochu nejasný, nie celkom prebádaný.

Oblečenie novorodencov, zavinutie do perinky previazanej tzv. povojníkom, môžeme sledovať na epitafoch, kde sú zobrazené bábätká, ktoré zomreli veľmi malé. Z bielej perinky je im vidieť len tváričku, hlávka je zavinutá v plienke. Deti sa až do 6. mesiaca veľmi silno zavíjali zo zdravotných dôvodov. Malo ich to ochrániť pred krivicou. Paradoxne práve toto silné zavinutie spôsobovalo deformity na ich tele. Perinka sa sťahovala povojníkom, dlhým, často farebným pruhom látky. Väčšie deti, batoľatá, ktoré už začínali chodiť, obliekali do dlhej bielej košieľky. Tento odev zachytáva epitaf neznámej rodiny od monogramistu HG z roku 1568.

Monogramista HG – Poslední soud s donátory: epitaf neznámé rodiny, 1568, Moravská galerie

Monogramista HG – Poslední soud s donátory: epitaf neznámé rodiny, 1568, Moravská galerie

 

Medzi kľačiacimi členmi rodiny odetými v tmavých tónoch vynikajú dve detičky oblečené v dlhej košieľke nariasenej na rukávoch do manžety a pri krku do ozdobného volánu. Tento odev bol praktický najmä z hygienických dôvodov, biele plátno sa mohlo čistiť na vysokých teplotách. Takúto košieľku, ale vpredu rozstrihnutú, môžeme vidieť aj na oltárnom obraze majstra z Hrabušíc Sväté príbuzenstvo z obdobia okolo roku 1500.

Majster z Hrabušíc – Sväté príbuzenstvo, 1500, Narodni muzej Slovenije, Ljubljana

Majster z Hrabušíc – Sväté príbuzenstvo, 1500, Narodni muzej Slovenije, Ljubljana 

 

Chlapček v pravom dolnom rohu obrazu tlačí pred sebou jednoduché chodítko a jeho jemná biela košieľka s dlhými úzkymi rukávmi je po celej dĺžke otvorená a veje vo vánku. Podľa viacerých archívnych prameňov nosili deti v prípade chladnejšieho počasia pančušky a navrch im obliekali jednoduchý kabátik. Ako ochrana hlavy pred chladom slúžil čepiec. Malé deti v tejto univerzálnej bielej košieľke ukladali aj do hrobu v prípade ich predčasnej smrti. Katafalkový portrét osemmesačného dieťaťa rodiny Dobai z roku 1737 nám dáva možnosť nahliadnuť do pohrebných zvykov.

Stredoeurópsky maliar z 1. polovice 18. storočia – Posmrtný portrét dieťaťa rodiny Dobai, po 1737, Galéria mesta Bratislavy

Stredoeurópsky maliar z 1. polovice 18. storočia – Posmrtný portrét dieťaťa rodiny Dobai, po 1737, Galéria mesta Bratislavy

 

Dieťa je oblečené v dlhej bielej košieľke ozdobenej čiernymi mašľami, na hlave má čepiec lemovaný jemnou čipkou a čiernou stuhou. Čepiec dopĺňa veľký zelený brmbolec na temene hlavy. Zelená farba je tiež veľmi častá pri deťoch, spája sa s mladosťou a nádejou, objavuje sa aj na textile spojenom s krstom. Biela farba zasa symbolizuje čistotu a nevinnosť. Vetvičky rozmarínu poukladané pri dieťati nesú podobnú symboliku. Keď sa pozorne zadívame na tento obraz, môžeme vidieť, že dieťa drží v skrížených dlaniach malé biele pierko, ktoré naznačuje jeho čistotu.

Oltárny obraz Nájdenie hrobu sv. Štefana Protomartýra z prvej tretiny 16. storočia ukazuje oblečenie detí z nižších vrstiev vo veku približne piatich rokov.

Juhonemecký maliar z 1. tretiny 16. storočia – Nájdenie hrobu sv. Štefana protomartýra, 1515–1520, Slovenská národná galéria

Juhonemecký maliar z 1. tretiny 16. storočia – Nájdenie hrobu sv. Štefana protomartýra, 1515–1520, Slovenská národná galéria

 

Chlapci v pravom dolnom rohu obrazu sú oblečení do tuník prepásaných v páse, bielych priliehavých pančušiek a nízkych čiernych črievic. Spodná biela košeľa je viditeľná na chlapcovi v červenom odeve vľavo. Červená farba bola v súvislosti s deťmi považovaná za ochrannú. Mnohé predmety, ako napríklad amulety, hryzadlá, alebo hračky, ktoré boli určené deťom, mali práve červenú farbu. Obľúbeným ochranným predmetom bol náhrdelník z červeného koralu. Ten môžeme vidieť aj na postave malého Ježiška na oltárnom obraze majstra z Hrabušíc Sväté príbuzenstvo. Má ho nie len Ježiško, ale aj dieťatko sediace v lone matky na obraze vľavo.

Majster z Hrabušíc – Sväté príbuzenstvo (detail), 1500, Narodni muzej Slovenije, Ljubljana

Majster z Hrabušíc – Sväté príbuzenstvo (detail), 1500, Narodni muzej Slovenije, Ljubljana

 

Dokonca aj synček vojvodkyne z Parmy na ich spoločnom portréte od Alonsa Sancheza Coella z roku 1570 má tesný koralový náhrdelník, ktorý mu vykúka spod čipkového goliera, ba dokonca má aj ochranný náramok na pravej ruke.

Alonso Sánchez Coello – Vojvodkyňa z Parmy so synčekom, 1570 – 1580, Slovenská národná galéria

Alonso Sánchez Coello – Vojvodkyňa z Parmy so synčekom, 1570 – 1580, Slovenská národná galéria

 

Tento zvyk ochraňovať deti červenou farbou pretrval až do 19. storočia. Dokladá to aj portrét dieťaťa s bubnom z roku 1880, ktorého autorom je Július Štetka. Chlapček s jednou topánočkou je oblečený do dlhého červeného kabátiku ozdobeného bielou čipkou a bielymi gombíkmi.

Július Štetka – Podobizeň dieťaťa s bubnom, 1880, Slovenská národná galéria

Július Štetka – Podobizeň dieťaťa s bubnom, 1880, Slovenská národná galéria

 

Deti z vyšších spoločenských tried obliekali, vzhľadom na praktickosť, do strihovo veľmi podobných odevov ako deti z nižších vrstiev, odlišovali sa len drahšími látkami. Príklad vidíme na portréte chlapca ako poľovníka od Matthysa van den Bergha z roku 1640.

Okruh autora Matthysa van den Bergha – Podobizeň chlapca ako poľovníka, okolo 1640, Slovenská národná galéria

Okruh autora Matthysa van den Bergha – Podobizeň chlapca ako poľovníka, okolo 1640, Slovenská národná galéria

 

Chlapček so psom je oblečený v dlhom svetloružovom odeve s prestrihnutými rukávmi podľa nemeckej módy a s ozdobnými strapčekmi na zapínaní. Celý odev je lemovaný striebornou bortňou a je prepásaný látkovou šerpou. Chlapček má pod odevom jemnú bielu košieľku nariasenú pri krku, na hlave červený prestrihávaný baret so pštrosím perom a na nohách čižmičky zo žltej usne. Rovnaké strihové riešenie vidíme aj na odeve na podobizni stojaceho dievčatka zo 17. storočia.

Stredoeurópsky maliar zo 17. storočia – Podobizeň stojaceho dievčatka (kópia), Slovenská národná galéria

Stredoeurópsky maliar zo 17. storočia – Podobizeň stojaceho dievčatka (kópia), Slovenská národná galéria

 

Šaty siahajúce až k členkom sú z ťažkého červeno-zlatého brokátu lemovaný zlatou paličkovanou čipkou. Strih rukávov je inšpirovaný nemeckou módou, podobne ako aj manžety a golier. Šaty sú prepásané, sukňa nariasená. Spod odevu vykúkajú dievčatku črievice zo žltej usne ozdobené červenou mašľou a tupými špičkami taktiež podľa nemeckej módy.

Deti sa v období svojich šiestich rokov začali obliekať ako dospelí. Boli tak prijaté do spoločnosti, chlapci sa začali vzdelávať a dievčatá sa pripravovali vo fraucimore na úlohu manželky. Odev týchto detí je častejšie zobrazovaný, príkladom je epitaf rodiny Horvath-Stansith zo Strážok s výjavom Posledného súdu z roku 1584.

Neznámy spišský maliar – Epitaf rodiny Horvath-Stansith zo Strážok s výjavom Posledného súdu, okolo 1584

Neznámy spišský maliar – Epitaf rodiny Horvath-Stansith zo Strážok s výjavom Posledného súdu (detail), okolo 1584

 

Rodina kľačiaca pri krucifixe zobrazuje dvoch synov, dve manželky a tri dcéry šľachtica z tohto rodu. Synovia sú odetí identicky ako ich otec, podľa uhorskej módy. Dolmán, mentieku aj nohavice majú vyhotovené v sivom súkne, jedinou ozdobou sú skromné strieborné gombíky a kožušinový golier na mentieke. Na odeve žien, na pravej strane krucifixu, je vidieť, ako sa odlišoval odev slobodných dievok a vydatých žien. Kým vydaté ženy sú odeté v skromnom čiernom odeve so zahalenou hlavou a polovicou tváre, dievčatá majú na sebe jasnočervený odev s bielou zásterou, košeľou riasenou ku krku a riaseným golierom podľa španielskej módy. Vlasy majú vypnuté a hlavu ozdobenú perlovou čelenkou s vencom z červených kvetov. Na pleciach majú prehodený krátky sivý pláštik, tzv. šubku.

Odev detí na tomto epitafe je veľmi skromný, čo pravdepodobne súvisí s ich protestantskou vierou. Portrét dievčaťa zo Strážok od monogramistu PB z druhej polovice 17. storočia nám však ukazuje, ako sa obliekali mladé dievky v bohatých uhorských rodinách.

Monogramista P.B. – Dievčatko zo Strážok, 1660 – 1670,  Slovenská národná galéria

Monogramista P.B. – Dievčatko zo Strážok, 1660 – 1670,  Slovenská národná galéria

 

Zelený živôtik je vpredu šnurovaný, sukňa v páse riasená, široká biela košeľa je podviazaná v lakťoch vyšívanými stuhami. Rukávy ukončuje široká vzdušná čipka podobná tej, ktorá lemuje jemnú zásterku. Odev je doplnený šperkami, typickými pre uhorský ženský odev. Široký perlový opasok okolo pása je doplnený náramkami z drobných riečnych perál a zlatými náramkami vykladanými drahými kameňmi. Zlato a perly zdobia aj krk. Vlasy mladej dievčiny sú sčesané do strán na pútec, zahaľujú uši, skrášľuje ich zlatá čelenka s červenými kameňmi, perlovou brošňou a ozdobnou ihlicou v tvare kvetu. V rukách dievča drží rozmarínovú partu a biely kvet ako symbol jej čistoty. Jej odev, tak ako aj šperky, sú už identické ako odev dospelých žien, rozdiel je len v pokrývke hlavy. Vydaté ženy už nosili čepiec na znak svojho spoločenského postavenia.

V zbierkach Galérie mesta Bratislavy je aj portrét Kristíny Lotrinskej s vnučkami, dcérami Cosima II. Prináša nám obraz o tom, ako sa odievali dievčatá v šľachtických rodinách za hranicami Uhorska.

Severotaliansky maliar – Kristína Lotrinská s vnučkami, dcérami Cosima II., po 1621, Galéria mesta Bratislavy

Severotaliansky maliar – Kristína Lotrinská s vnučkami, dcérami Cosima II., po 1621, Galéria mesta Bratislavy

 

Malé dievčatko vpravo má na sebe jednoduchý odev so živôtikom, nariasenou sukňou a širokými rukávmi siahajúcimi po lakte. Pod týmito šatami má bielu košieľku na rukávoch nariasenú. Odev je strihovo neutrálny, nenesie žiadne typické prvky niektorej módnej línie. Hranatý výstrih dopĺňa ochranný červený koralový náhrdelník, doplnený červenými stužkami so zlatými končíkmi uviazanými na zápästiach. Vlásky má na temene hlavy vyčesané a zviazané jemnou červenou stužkou. Jej staršia sestra je oblečená už podľa španielskej módy dospelých žien. Svetlohnedý odev je lemovaný červenými stuhami a doplnený bohatým čipkovým golierom. Vlasy má podobne zviazané ako jej mladšia sestra, no do vrkoču vypnutého na temene hlavy má vpletenú červenú stuhu s perlami.

Odievanie chlapcov podľa španielskej módy zastupuje v zbierkach SNG podobizeň stojaceho mladého šľachtica z polovice 17. storočia. 

Neznámy autor – Podobizeň stojaceho mladého šľachtica, 1622, Slovenská národná galéria

Neznámy autor – Podobizeň stojaceho mladého šľachtica, 1622, Slovenská národná galéria

 

Chlapec je odetý v bielom dublete s módnym prestrihávaním s vyhrnutými čipkovými manžetami a k tomu pasujúcim golierom. Ozdobený je tenkou zlatou bortňou a jemnými zlatými gombíkmi. Aj tu sa objavuje dôležitosť ochrannej červenej farby. Chlapec má oblečené široké červené nohavice podkasané pod kolenom, tzv. plundry. Majú rovnaké prestrihy ako dublet. Cez plece a pás má naaranžovanú širokú červenú šerpu s jemnými zlatými bortňami. Nohy sú v tesných červených pančuchách podviazané pod kolenom ozdobnými podväzkami v kontrastnej bielej farbe. Aj črievice ozdobené mašľou a prestrihmi sú v bielej farbe a dopĺňajú tak celý červeno-biely zjav mladého šľachtica.  Ako symbol svojho uvedenia medzi dospelých má chlapec opásaný rapír, jednoručnú bodnú zbraň podľa španielskej módy.

Odev detí, či je to podľa uhorskej, nemeckej, či španielskej módy, má veľmi podobný, ak aj nie identický vývin. Od jednoduchej bielej košieľky, cez široké tuniky prepásané v páse a šaty strihané do živôtika, po malé verzie odevu dospelých. Je to dané prirodzeným vývinom a potrebami dieťaťa. Biele košieľky zhotovené z jednoduchého plátna sa dali často prať, keďže malé deti sa často zašpinili. Väčšie deti sa obliekali do strihovo jednoduchého univerzálneho odevu, ktorý vedela ušiť každá šikovná žena. Tieto odevy sa väčšinou prešívali zo starších kusov po rodičoch alebo starších súrodencoch. Až deti od zhruba šiesteho roku sa obliekali do plnohodnotného odevu podľa vzoru svojich rodičov.

V konečnom dôsledku, aj v dnešnej dobe podlieha detská móda svojim vlastným trendom. Základom je pohodlnosť pre voľnosť pohybu a rozlíšenie pohlavia. Jediné, čo ostalo do dnešnej doby rovnaké sú deti. Tie sa nemenia.