„Vyprázdnila som svoj priestor a zhmotnila som samu seba na svoj obraz. Tu som sa celá stotožnila sama so sebou. Vždy som bola veľmi hĺbavý človek, ktorý sa rád ponáral sám do seba. Uvedomila som si, že ponáranie do seba môže zároveň znamenať otváranie. A čím hlbšie pôjdem do vnútra, tým viac sa môžem otvoriť vonkajšiemu svetu. Tu sa to stalo. Oslobodila som sa.”

Označovaná nálepkou večného experimentu, originálna, tvorivá, nespútaná, normám sa vzpierajúca autorka, ktorá sa umelecky profilovala práve v režime netolerujúcom žiadne odchýlky od vynútenej skutočnosti. Taká je Milota Havránková (1945). Vizionárka, ktorá predbehla svoju dobu.

Jej neortodoxný prístup k pozitívu a vyhranený subjektivizmus z nej urobili jedinečný zjav v kontexte slovenskej a českej fotografie. Tvorba Miloty Havránkovej sa vyznačuje natoľko fascinujúcim vizuálnym jazykom, že ten v podobe slov sa javí ako nepotrebný. Je nespútaná, ale presne definujúca sledovaný zámer a vždy úzko súvisiaca s osobným príbehom autorky.

Milota Havránková – Autoportrét (zo série Introspekcia, Oživenie), 1979, Nitrianska galéria

Milota Havránková – Autoportrét (zo série Introspekcia, Oživenie), 1979, Nitrianska galéria  

 

„Moje fotografie boli vždy odrazom môjho vnútra. Subjektivitou strácali čitateľnosť, a preto boli prijímané kontroverzne. Nebola som na to dostatočne pripravená, musela som hľadať odpovede, to ma stimulovalo a zároveň posúvalo ďalej.”

70. roky v slovenskej fotografii odlišuje od predchádzajúcich desaťročí záľuba v sekvenciách. Autorom a autorkám nestačila v prezentácii vlastného názoru jednotlivá snímka, čoraz viac sa snažili previazať súbor fotografií spôsobom, ktorý by premenil voľne radené snímky na uzavretý celok. Od cyklov, kde pre pochopenie celku nebolo potrebné poznať každý záber, bol už iba krok k sekvenciám, v ktorých sa nedalo vynechať ani jedno okienko. Tie boli medzi sebou vypointovane prepojené a častokrát tvorili príbehy o pocitoch neporozumenia či rozvráteného vnútra.

Milota Havránková – Premeny VI., 1971, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Premeny VI., 1971, Slovenská národná galéria

 

Vlastná tvorba Miloty Havránkovej mala od začiatku blízko k experimentálnemu inscenovanému príbehu. V 70. rokoch realizovala svoje autoportréty surrealistickým videním. Nešlo o zjednodušovanie ani o štylizáciu, ale naopak, o vrstvenie významov. Pôsobivý štýl Milotiných fotografií vyplavoval na povrch jej vnútorné pocity.

V roku 1972 vzniká deväť čiernobielych fotografií tvoriacich sériu s názvom Autoportrét, v neskorších variantoch nazývanú aj Introspekcia či Oživenie. Ako už samotný názov série napovedá, pôjde o nahliadnutie do prejavov svojho vlastného vedomia, o pozorovanie vlastných duševných javov.

Séria sa dotýka témy akéhosi vytvoreného mýtu ženskej identity a jeho pasívneho vnímania. „Muži si ženy postavili na piedestál ako zakliate sochy, z ktorých nebolo možné vyjsť. Muži urobili zo ženy mýtus. Raz to bola žena-matka, potom žena-vamp, žena-milenka… V tom čase som riešila čosi podobné. Mala som pocit, že ma ostatní vnímajú iba ako obraz. Nevidia, čo všetko chcem dosiahnuť, ako rôzne sa viem prejaviť. Brzdilo ma to. Bolo to náročné a ja som nevedela, ako sa z toho dostať von, ako z tej sochy vyjsť.

A potom sa toto všetko – cesta k sebe a k možnostiam fotografie – prepojilo v jednoduchom, no mimoriadne silnom fotografickom cykle, kde autorka ikonizovala samu seba v snahe preklenúť tento zväzujúci stav.

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria 

 

Fotografie vytvárajú kompaktný celok a rozprávajú osobný príbeh. Sama autorka má na svojej internetovej stránke k tejto sérii poznámku: „Ponorila som sa do vnútorného sveta a dotkla sa vonkajšieho”. Deväť čiernobielych fotografií radených za sebou vyvoláva u pozorovateľa istú mieru zvedavosti. Autorka akoby používala filmový jazyk, alebo dokonca matematický konštrukt. Ak by sme vyňali jednu premennú, nedopracovali by sme sa k očarujúcemu výsledku.

Prvý záber v sebe nenesie žiadny vizuálny odkaz. Prázdnej sekvencii dominuje iba neutrálne pozadie a civilné svetlo. Vzbudzuje však akúsi nedočkavosť z pokračovania. Na druhom zábere sa objavuje gulôčka sadry, akýsi náznak hmoty, ktorá môže ďalej rásť a formovať sa.

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria 

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria 

 

V ďalšom zábere už môžeme vidieť plecia sadrovej busty. Následne plecia dopĺňa krk a vnímavý pozorovateľ si začína uvedomovať, že autorka skladá časti svojej, nie len fyzickej, identity do celku.

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

 

Piatemu záberu v sekvencii dominuje krk nasadený na pleciach a vedľa nich ležiaca hlava. K hlave postupne pribúda parochňa, najskôr ako nezávislý objekt a následne ako falošný účes.

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

 

Ôsmy záber nás už pozýva vnímať konečné, finálne dielo, ktoré je však ešte stále neživým originálom s takmer desivým mŕtvym pohľadom. Je akousi parafrázou skutočnosti, s ktorou sa autorka odmietala stotožniť. A našla vskutku pôsobivú cestu, ako sa z nej vymaniť.

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

 

V deviatom zábere prichádza autorkino oživenie v podobe autoportrétu snímaného en face, teda spredu, s použitím mäkkého, ambientného svetla, ktoré necháva vyniknúť pôvabu samotnej Miloty Havránkovej a ničím ju tak nedotvára. Je jednoducho sama sebou.

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

Milota Havránková – Autoportrét, 1972, Slovenská národná galéria

 

Portrétna fotografia patrí medzi najintenzívnejšie spôsoby skúmania ľudskej identity. Každá Milotina séria či niesla v čase svojho vzniku a prezentácie znaky oživenia, zmeny, novátorstva. Bola vždy o krok vpred v spracovaní témy, používaní výrazových prostriedkov či presahoch do iných médií. Dokázala prekonať tradičnú obavu z narušenia pozitívu, na snímky maľovala, vlepovala do nich, strihala ich. Schopnosť manipulovať s fotografiou využila v širokej škále odborov ako je knižná ilustrácia, architektúra, reklamný dizajn, film či móda. Jej tvorba je osobitým poetickým spracovaním postojov, pocitov a vnímania sveta.

V mojom živote aj mojom okolí sa vždy všetko menilo aj zmenilo. Dnes viem, že skutočnou realitou je spoznať vlastné ilúzie a predstavy a vedieť ich naplno žiť a prežívať. Je to jedno, kde a ako, dôležité je vyplniť svoj život slobodným myslením.

 

Cesta k inscenovanej fotografii

Milota Havránková sa narodila v rodine, kde vždy vládla tvorivá atmosféra. „Mala som rodičov, ktorí boli slobodní duchom, neuveriteľne bezprostrední a otvorení. Obidvaja boli prirodzene tvoriví. Mama maľovala bujné krajinky, zaujímavo vyšívala a s nevšednou noblesou nás obliekala. Môj otec, slobodnejšieho ducha som nestretla. Maľoval na všetko, čo videl, žil ako chcel a nič neočakával. Bol mnou, ako ja som bola ním. Moje fotografie sú jeho odkazom, ale aj stotožnením sa s duchom slobodného myslenia.

Začiatkom 60. rokov absolvovala Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor fotografia. „Na škole som nebola veľmi šikovná, skôr nemožná a nepraktická. Nechápala som zmysel dokumentovania, chcela som niečo pretvárať, možno voľne maľovať, to mi išlo veľmi dobre.

Po skončení štúdia získala prácu fotoreportérky vo filmových ateliéroch na Kolibe. Prostredie kulís a množstvo zaujímavých ľudí, ktorí vytvárali inú realitu, ju očarilo. Prihlásila sa na pražskú FAMU, odbor kamera, pretože fotografia sa v tom čase nedala študovať na žiadnej vysokej škole. Pražské kultúrne prostredie ju začalo inšpirovať k experimentu s inscenovanými prvkami vo fotografii.

Počas augustovej okupácie v roku 1968 bola Milota Havránková v polovici štúdia. Premýšľala o prestupe na vysokú výtvarnú školu v Bratislave, no vedúci katedry Ján Šmok ju presvedčil, aby zostala pri fotografii, ktorá sa v tom čase jeho pričinením stala samostatným odborom. Práve v období po skončení vysokej školy položila Havránková základy slovenskej inscenovanej fotografie.

Milota Havránková, Peter Breza – Socha, 1971, Slovenská národná galéria

Milota Havránková, Peter Breza – Socha, 1971, Slovenská národná galéria

 

V rokoch 1972 – 1977 pôsobila na SŠUP v Bratislave, kde začala vyučovať výtvarnú fotografiu. Pôsobila tiež v Ateliéri experimentálnej tvorby, viedla Ateliér výtvarnej fotografie a od roku 2002 bola vedúcou Katedry fotografie a nových médií na VŠVU v Bratislave. Prednášala tiež na Katedre fotografie FAMU v Prahe.

Metódy, ktorými viedla študentov, sa vymykali tradičným osnovám. Motivovala ich k nachádzaniu vlastných tvorivých ciest. Fotografiu chápala ako súčasť sebavyjadrenia každého jednotlivca, ktorý chce o živote zmysluplne premýšľať. Ovplyvnila a inšpirovala generáciu fotografov, ktorí vošli do povedomia ako Slovenská nová vlna – Miroslav Švolík, Tono Stano, Peter Župník, Kamil Varga, Rudo Prekop a Vasil Stanko.

Svojím osobným prístupom som dokázala byť vždy sama sebou. Bola som obklopená mladými ľuďmi, ktorí bezprostredne a nezaťažene prijímali hravý prístup k životu.

 


Použité zdroje:

BÁN, Andrej - KLEIBL, Martin - MACEK, Václav - PUSTAIOVÁ, Zuzana - SIKOROVÁ, Eugénia - ZAJAC, Matúš: Šesť príbehov z dejín fotografie, 1839-2019 = Six stories from the history of photography 1839-2019.

Bratislava: Stredoeurópsky dom fotografie, 2019 BALAJKA, Petr: Encyklopedie českých a slovenských fotografů. Praha: ASCO, 1993.

HAVRÁNKOVÁ, Milota: noteboom / (text Magdaléna Klobučníková, Milota Havránková) Nové Zámky: Galéria umenia v Nových Zámkoch, 2010.

HRABUŠICKÝ, Aurel; MACEK, Václav: Slovenská fotografia 1925-2000 = Slovak Photography 1925-2000 : moderna - postmoderna - postfotografia = modernism - postmodernism - post-photography. Bratislava: SNG, 2001.

Matej Harvát: Milota Havránková formovala mladých fotografov a ani socializmus jej nezabránil experimentovať. Denník N, 2018.

Eva Macháčková: Volajú ju Ufo… Slovenské dotyky, 2002.