V slovenskom výtvarnom umení existuje pomerne málo diel reflektujúcich vznik prvej Československej republiky a podpísanie Martinskej deklarácie v októbri 1918, ktorou sa k novej republike pridali Slováci. Veľkorozmerná olejomaľba Po búrke z raného obdobia tvorby Martina Benku predstavuje symbolické privítanie konca prvej svetovej vojny a oslobodenia krajiny zo „žalára národov“ – rakúsko-uhorskej monarchie. Obraz je historicky prvou akvizíciou do zbierok Slovenskej národnej galérie a má inventárne číslo O 1. V animovanej verzii ho môžete vidieť na výstave Osmičky.
„Pochádzam z roviny, kde sa v lete do nedohľadna rozteká zlato úrody, kde siluety hôr patria ďalekému hmlistému obzoru. Som rodák od Bratislavy, kde sa lúky rozpínajú do široka ako ťahavé melódie trávnic.”
Martin Benka (1888 – 1971) sa narodil v obci Kiripolec (dnešné Kostolište) pri Malackách a v začiatkoch svojej tvorby venoval veľký priestor prírodným krásam Záhoria a Moravy. Aj keď bol neskôr označovaný za budovateľa slovenského národného mýtu a maliara hôr, jeho národné povedomie sa prebudilo v nížinatom prostredí moravského Slovácka medzi umelcami ako Joža a Franta Úprka alebo Stanislav Lolek. Výtvarné školenie získal Benka v Prahe u maliara Aloisa Kalvodu, ktorý ho zasvätil do techník typických pre impresionizmus, luminizmus a secesný dekorativizmus. Benka s Kalvodom pravidelne vyrážali do prírody hľadať krajinárske námety a pútavé atmosférické javy. Od svojho učiteľa síce získal základy maliarskeho remesla, no Benkovi prekážala národná ľahostajnosť a neadresnosť Kalvodovej tvorby. Benka sa postupne vzďaľoval od Kalvodovho čistého krajinárstva a svoje osamostatnenie zavŕšil v roku 1914 prenájmom vlastného ateliéru v Prahe.
Karol Kállay - Martin Benka, 1947, Slovenská národná galéria
Prvá svetová vojna prerušila Benkove styky s Aloisom Kalvodom aj s moravskými umelcami. Vojnu prežil Benka v Miloňoviciach na Šumave pod ochranou rodiny rytiera a statkára Antonína Klenku. Tu si v tvorivej izolácii vyjasňoval vlastný umelecký názor a púšťal sa do väčších maliarskych kompozícií. Zámerom Benkových prírodných scenérií už nebolo iba zachytiť náladu a dojem z krajiny. Prírodu videl ako dejisko neustálych premien, ako dynamický organizmus, do ktorého môže ako autor vkladať symbolické významy.
Tento posun demonštrujú viaceré veľkorozmerné plátna z tohto obdobia – Jesenný vinohrad (1915), Medzi kukuricou (1915), Pieseň roviny (príp. Oráč, 1919), Na rovine (príp. Slnečnica, okolo 1926) a Po búrke (príp. Dúha, 1918).
Martin Benka - Po búrke, 1918, Slovenská národná galéria
„Ale i svetová vojna sa skončila. Ja cestujem rozradostený domov, do svojho rodiska, kde sa po dlhých rokoch zas stretávam so svojou už staručkou matkou a hľadám pri maľovaní výraz radosti nad stretnutím sa s ňou, so svojím rodným krajom a výraz šťastia nad oslobodením celej našej domoviny. Z toho stretnutia vznikli obrazy: Dúha, Pieseň roviny, Radostným krajom, Prosba za úrodu a iné.“
Interpretácia spájajúca obraz Po búrke so zrodom novej republiky vznikla až dodatočne. V pamätiach O umení (1958) dával maliar obraz do súvislosti „s prísľubom krajších čias“, s nadšením z národného oslobodenia. Pamäti však vznikli až v období, keď už etablovaný Benka starostlivo budoval a kontroloval svoj umelecký imidž. Na jednom z pôvodných náčrtov obrazu ho Benka opísal ešte bez národoveckého pátosu: „Slnko vystupuje spoza odchodiacich mrakov a v popredí vzniká dúha. Tomuto námetu dávam názov 'Dúha – mier'.“ Datovanie diela sa v rôznych súpisoch mierne líši a nie vždy pripadá presne na koniec vojny. Je možné, že spájanie obrazu so vznikom prvej ČSR je kombináciou autorovej neskoršej sebaštylizácie a umenovednej tendencie ukotviť dielo vo významnom historickom kontexte. Do zbierok Slovenskej národnej galérie sa obraz dostal v decembri 1949 kúpou od dr. Charousa, Benkovho priateľa, ktorému ho predal krátko po jeho namaľovaní.
Obraz bol podľa autorových slov vytvorený v jeho rodisku na Záhorí, krátko po prevrate. Zobrazuje široké pole s nízkym horizontom a dúhou formujúcou sa na ešte zamračenej oblohe. Podobne ako na ďalších maľbách z tohto obdobia je v popredí vidno rastliny ohýbajúce sa vo vetre. Listy, kvety, makovice, tekvice a obilné klasy akoby žili vlastným životom, krútia sa v expresívnych tvaroch a aj svojou farebnosťou dotvárajú zvláštnu atmosféru momentu na pomedzí búrky a pokoja. Na oblohe sa odohráva symfónia farieb a svetelných efektov pripomínajúca veľký požiar. Farebné prúdy klesajú smerom k zemi ako dážď a z určitých uhlov pohľadu takmer vytvárajú optickú ilúziu. Dúha je znázornená pomerne realisticky a jej konce sa rozplývajú ešte vo vzduchu. V diaľke na horizonte zalieva slnečné svetlo ľudské obydlia a stromoradia, ktoré svojou pravidelnosťou kontrastujú s divokou vegetáciou v popredí. Jediným náznakom ľudskej postavy je čierna škvrna v strede poľa.
Martin Benka – Po búrke, detail popredia
Martin Benka – Po búrke, detail oblohy
Martin Benka – Po búrke, detail horizontu
„Príroda mi bola studnicou, knihou, z ktorej som čerpal ponaučenie. Avšak ateliér bol mojou svätyňou. Tam som sa dal znovu opájať atmosférou horských údolí, tam som spodobňoval svoj kraj. V prírode som nemohol tvoriť, práve tak, ako som nemohol pracovať priamo podľa skutočnosti. Príroda, skutočnosť mi boli iba prostriedkami, ale pri vlastnej práci na obraze ma nesmeli rušiť. Najlepšie sa mi pracovalo samému, obklopenému zážitkami a štúdiami toho kraja.“
Benka do obrazu vložil vlastnú farebnú a svetelnú predstavivosť a vytvoril takmer nevídanú prírodnú situáciu. Priam divadelne rozvinutý obrazový priestor a silný emocionálny náboj odkazujú na väčšiu ambíciu než len plenéristicky zaznamenať náladu z krajinnej scenérie. Objavujú sa tu prvky, ktoré Benka využíval aj v neskoršej, vyhranenejšej tvorbe – dramatická krajina so symbolickým presahom, znaky ľudskej práce v podobe obhospodarovaných polí, sadov či usadlostí a tiež rastliny v popredí, ktoré maliar vkladal aj na obrazy sústreďujúce sa na ľudské figúry. Symbolika obrazu ešte nie je celkom benkovsky národná, skôr po vzore secesie odkazuje na akýsi nadčasový, bližšie nepomenovateľný, možno panteistický rozmer prírody.
Diela z tohto obdobia, považovaného tiež za Benkov prvý tvorivý vrchol, stoja na pomedzí dvoch tvorivých fáz autora. Benka postupne opúšťa štúdie západoslovenskej krajiny a štýl ovplyvnený najmä secesiou a impresionizmom a začína si vytvárať osobitý, expresívnejší rukopis. Do centra jeho záujmu sa dostáva hornatá krajina severného a stredného Slovenska a väčší dôraz kladie na národné a folklórne motívy. Kopce a doliny Oravy, Liptova a Turca menia Benkove obrazy na vertikálne kompozície. Zaľudňuje ich takmer heroickými postavami, venujúcimi sa náročnej práci odolávajúc nástrahám života a prírody. Tento štýl sa postupne stal jeho trademarkom a priniesol mu v nasledujúcich desaťročiach slávu a uznanie za zásluhy na budovaní národne orientovanej moderny.
Martin Benka – Na holiach, 1922, Slovenská národná galéria
„Pomocou impresionizmu mohol by som vyjadrovať azda iba prírodu našich rovín, kde viac pôsobí slnko svojimi pretepľujúcimi lúčmi, no v horských krajinách mi pomocníkom nebude. Skorej kubizmus, monumentalizmus s heroizmom dovedna by pomohol.
Ako vravím, príroda je krásna, bohatá a štedrá darkyňa, a učiteľka jedna z najlepších. Vraví: máš oči - viď! Máš dušu, srdce, vnímaj všetkými zmyslami! Keď mohli a môžu umelci cudzích národov vnímať a učiť sa z prírody im najbližšej, môžeš aj ty! Máš právo presviedčať sa, objavovať, a tak hlásať svoju pravdu, svojím spôsobom, svojím umenim. Nemôže a nemá byť prekážkou primalá tradícia nášho výtvarného umenia, aby sme nemohli kráčať vpred, aby sme sa báli a sami seba podceňovali, alebo sa azda hanbili, že nás je málo, malý národ, slabá sila, že vlastne v plnej slobode, po tisícročnom poddanstve a umlčovaní, ba zneuznávaní môžeme začať žiť, doháňať zameškané.“
Použité zdroje:
BARANOVIČ, Štefan: Martin Benka, Slovo a obraz. Martin : Osveta, 1982.
VÁROSS, Marian: Martin Benka. Bratislava : Tatran, 1981.
BENKA, Martin - BAKOŠ, Oliver: O umení. Bratislava : Tatran, 1980.