Spriemyselňovanie územia dnešného Slovenska spadá do druhej polovice 19. storočia. Vznikajú prvé továrne a s nimi sa razom menia i fyzické a sociálne štruktúry miest. Centrá priemyslu potrebujú dostatok pracovnej sily. Príval obyvateľstva tak plodí aj nové formy bývania – robotnícke kolónie pre novú spoločenskú triedu.
Ďalší prudký rozmach priemyselných odvetví nasleduje v období socializmu. Do prevádzky sa uvádzajú veľké výrobné závody, čo znamená ešte masívnejší prísun ľudí do stále sa rozširujúcich miest.
Prechod štátneho majetku do súkromných rúk sa v našej nedávnej porevolučnej minulosti spája s dokonaním postupného úpadku veľkých fabrík, ich neschopnosťou konkurovať v trhovom systéme a následným zatváraním. Dnešnú transformáciu miest má už do veľkej miery na svedomí postupná deindustrializácia, vnímanie ekologických problémov priemyslu a celková zmena ekonomickej orientácie.
Životný cyklus továrne či priemyselnej štvrte sa líši prípad od prípadu. Do procesu vstupujú mnohé faktory. Zastaranie technológií, zmena vlastníka, potreba modernizovať a rozširovať, či nové spoločenské okolnosti, ktorým je nutné sa prispôsobovať. Je však jasné, že oblasti a objekty priemyselnej produkcie si v istom bode svojej existencie musia hľadať nové využitie.
Gusztav Matz – Továreň v Krompachoch (detail), 1890 – 1903, Múzeum Spiša, Spišská Nová Ves
Búrlivé spoločenské zmeny 20. storočia sa však podpísali nielen na premene našich miest, ale aj na súčasnom stave priemyselného dedičstva. Skúsenosti s arizáciou a vyvlastňovaním, znárodňovaním, a napokon privatizáciou, zapríčinili akúsi stratu historickej kontinuity. Komplikovaná história vlastníckych vzťahov je tak už len pozadím, na ktorom sa toto vykorenenie premieta do nezáujmu a ľahostajnosti.
Industriálna architektúra spoluvytvára identitu svojho mesta a je súčasťou našej kultúry. Pôvodné okrajové časti miest, kam sa v minulosti situovali priemyselné zóny, sú dnes často priamo v ich centrách. Zanechanie výroby viedlo k postupnému úpadku územia. Chátrajúce objekty i celé areály bývalých priemyselných štvrtí sa stali slepými bodmi v jadrách. Tieto „brownfieldy”, „ne-miesta” či „neartikulované miesta” s pozostatkami ustatej priemyselnej činnosti sa dnes stávajú príležitosťami k novému rozvoju v duchu konceptov sceľovania a zahusťovania mesta. Vstup globálneho kapitálu na toto pole však vytvára tlak na čo najvýhodnejšie ekonomické využitie dotknutých pozemkov.
Odhliadnuc od toho, že dlhý samovývoj bez ľudských zásahov vytvoril z týchto miest špecifický typ mestskej krajiny, často so zaujímavými a vzácnymi biotopmi, predstavujú snahy o revitalizáciu vítanú možnosť ako naplniť územie novým životom. Transformácia však má aj svoje riziká. Objavený potenciál industriálu ako estetickej kategórie nezriedka vedie k revitalizáciám, ktoré splošťujú priemyselnú históriu. Z brownfieldov veľakrát vznikajú miesta vyhradené pre vyššie spoločenské vrstvy a na zábavu. To môže prinášať aj negatívne javy ako gentrifikáciu a úplnú premenu charakteru štvrte. Čo je však horšie, zanedbanosť a chátrajúci stav pôvodných objektov sa veľmi ľahko stávajú zámienkou na plošné búranie a vyčistenie plochy pre úplne novú zástavbu. Mlyny z 19. storočia v Nitre nahradilo po zbúraní nákupné stredisko. Na mieste bývalého areálu Slovenského hodvábu v Senici má vyrásť nová mestská štvrť.
S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že úvahy o ochrane priemyselného dedičstva sú za zenitom, veď väčšinu z tohto fondu sme si už aj tak zničili. Inštitucionalizovaná ochrana, kedy sa priemyselné stavby a areály stávajú pamiatkami, však stále poskytuje akú-takú záruku zachovania toho, čo nám ostalo. Aj tu sa však stretávame s problémami.
Prípadov autenticky zachovaných stavieb s plným technickým vybavením, ktoré by mohli slúžiť ako muzeálny príklad istej etapy industriálnej histórie, nie je mnoho. Patrí medzi ne napríklad Piešťanská elektráreň alebo mlyn bratov Pilárikových v Skalici. V oveľa väčšej miere sa však stretávame s nutnosťou radikálnej zmeny funkcie pôvodných priemyselných objektov.
Zatiaľ čo historická architektúra 19. storočia sa s konverziami na nové využitie dokáže pri citlivom prístupe obstojne popasovať, povaha modernistických stavieb problematizuje ich prispôsobenie dnešku. Nosné prvky ich architektonického výrazu často predstavujú železobetónové skelety alebo ľahké oceľové konštrukcie, ktoré býva spolu so špecifickým priestorovým usporiadaním vtedajšej prevádzky náročné adaptovať bez straty pôvodných hodnôt. Z areálu bývalej rafinérie Apollo zostali už iba dve pôvodné stavby – Jurkovičova tepláreň a tzv. Design factory.
Kategóriu samu o sebe predstavujú povojnové priemyselné stavby. Silný ideologický akcent, ktorý so sebou niesol priemysel v dobách minulého režimu, dodnes vyvoláva negatívne emócie. Aj preto sa týmto objektom doteraz nevenovala veľká pozornosť. Pritom ide čo do rozsahu o najväčší fond našej priemyselnej histórie. Dnes pociťujeme deficit jeho poznania. Chýbajú nám informácie o vývoji jednotlivých typizovaných objektov, ale i o samotných projektantoch a autorských tímoch, ktoré stáli za týmito stavbami.
Prirodzene, omnoho jednoduchšie dokážeme vnímať a oceňovať pomaly zarastajúcu ruinu huty z 19. storočia, než „vypitvané” torzo kedysi bezokennej klimatizovanej továrne zo 60. a 70. rokov minulého storočia. Na jednej strane vidíme romantizovanú verziu pravého industriálneho veku, na strane druhej dôkaz o nefunkčnosti jedného spoločenského systému. Naše videnie nás tak pod vplyvom kultúrne podmienených nánosov a interpretácií niekedy samo zrádza a zaslepuje.
Napriek tomu, že veľa objektov sa vyznačuje nekvalitou materiálu a často aj nízkou úrovňou prevedenia, aj z tohto obdobia máme príklady zaujímavých technických a architektonických riešení. Ako halové zastrešenia sa v niektorých prípadoch uplatnili parabolické konštrukcie veľkých rozponov. Ide napríklad o halu Magnezitových závodov v Banskej Belej (chátrajúce) alebo sklad bauxitu v Žiari nad Hronom (nezachovaný). Bývalé závody Kovosmalt v Trnave, areál Matador v bratislavskej Petržalke, dnes činné továrne ako rafinéria Slovnaft alebo oceliareň U.S. Steel, ale i dávno rozpadajúce sa komplexy Magnezitky a bane Bankov v Košiciach, či desiatky vodojemov a síl, ktoré sú roztrúsené po celom Slovensku, v sebe majú prvky hodné zachovania.
Dnešný neutešený stav, v ktorom sa ocitli priemyselné objekty, odráža absenciu tradície a našu neochotu o hlbšie porozumenie ich individuálnym „malým históriám”. Právom sa však môžeme pýtať: sú univerzálne ľahké halové monobloky či typové silá hodné ochrany? Majú byť aj takéto objekty zachované? Jedná sa o tak výnimočnú architektúru?
Architektonická produkcia tohto obdobia stále čaká na podrobné zmapovanie a zhodnotenie. Ak však chápeme ochranu ako nástroj pre zachovanie toho, čo je typické pre nejaké miesto, má zmysel uvažovať o niektorých týchto príkladoch ako o súčasti priemyselného dedičstva.
Typickosť vyviera nielen z historických okolností, ale i z pamäti obyvateľstva, ktorého životy sú s jednotlivými objektmi či časťami mesta previazané. Azda najživší vzťah je stále prítomný pri fabrikách a závodoch druhej polovice 20. storočia, keďže pre veľkú časť obyvateľstva bol kontakt s týmito objektmi súčasťou každodenného (nielen) pracovného života.
Umelecko-historická reflexia a dôraz na architektonickú, historickú či technickú sadu hodnôt pri ochrane priemyselného dedičstva sú len jedným pólom prístupu. Aj preto sa v súčasnosti presadzuje skôr multiodborové nazeranie. Ochrana historických a architektonických hodnôt tak ide ruka v ruke s adaptáciou bývalých priemyselných stavieb, kde sa zohľadňuje trvalá udržateľnosť a spoločenské potreby. Do úvahy je nutné brať charakter miesta, individuálnu a kolektívnu pamäť obyvateľov, či ľudí s väzbami na dané miesto. Takto širšie poňatý koncept ochrany môže znovuaktualizovať anonymné priemyselné relikty s potenciálom pomôcť nám vysporiadať sa s minulosťou a zároveň ju lepšie pochopiť.
Použité zdroje:
BARTOŠÍKOVÁ, Tereza: Sto rokov výstavby hlinikární: prípadová štúdia tovární v Kinlochleven, Žiari nad Hronom a Dunkerque. In: ALFA [online]. 21, 2016, č. 1, s. 12-23 [cit. 2021-12-14]. Dostupné na: https://www.fa.stuba.sk/buxus/docs/casopisy/ALFA_1-2016_3Bartosikova.pdf.
BARTOŠOVÁ, Nina: Priemyselné dedičstvo Dynamitky verzus tradičná pamiatková ochrana: Aktualizovanie teoretických východísk. In: Architektúra & urbanizmus. 2014, 48(3-4), s. 214-235
Charta průmyslového dědictví TICCIH. Praha : ČVUT FA, 2013. ISBN 978-80-01-05235-8.
DARULOVÁ, Jolana: Premeny mestských priemyselných areálov: príklady dobrej a zlej praxe. In: Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku V. Občania a priestory mesta. Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 14-48. ISBN 9788055710440.
ZIKMUND, Jan: Hledání univerzality: kontexty průmyslové architektury v Československu 1945-1992. Praha: České vysoké učení technické v Praze, Výzkumné centrum průmyslového dědictví Fakulty architektury, 2020. ISBN 978-80-01-06743-7.