„Moje obrazy hovoria o strate identity. Pod vplyvom rôznych manipulácií súčasný človek stráca svoje ja. Nastáva u neho skepsa, ktorá sa často končí pri ľahostajnosti a negatívnom spôsobe myslenia...“

Stanislav Balko (1943) patrí k umelcom, ktorí sa pre svoj osobitný prejav dajú iba ťažko zaradiť do jednotlivých línií a smerov výtvarného umenia. Nikdy sa neusiloval o splynutie s dobovými programami napriek tomu, že z nich čerpal isté podnety. Svoju priazeň k tradičným postupom a materiálom, ceruzke, tušu, klasickým grafickým technikám a olejovým farbám na plátne spája s originálnou, niekedy až šokujúcou optikou. Ako prenikavý pozorovateľ života sa snaží monumentalizovať základné ľudské emócie a zároveň naplniť svoje umenie empatiou a pochopením. Jeho obrazy a grafiky môžeme chápať aj ako osobné vyznania a komentáre ku každodenným medziľudským vzťahom alebo ku konkrétnym svetovým udalostiam.

Stanislav Balko – Ikaros, 1968, Stredoslovenská galéria

 

Balkova tvorba sa rozkladá na niekoľkých neohraničených, vzájomne sa prepletajúcich obrazových cykloch, plných sebacitácií a nových premien. Autor v nich podáva celistvý pohľad na život a spoločenské napätie v danej dobe:

„Ja patrím k tým, ktorí musia film vytiahnuť v podobe cyklov, a nestačí mi, ak urobím len dve-tri veci. Musím ich prelúskať, overiť, odskúšať z rozličných aspektov, vyskúšať si rozličnú dikciu maliarskej reči a napokon veci syntetizovať a prehodnotiť. Cyklus neopúšťam, keď ja chcem, ale vtedy, keď doslova „odpadne”. Zaujímavý je pre mňa opakovaný návrat k starým cyklom z pohľadu novej skúsenosti a novej optiky.”

Stanislav Balko – Diptych z cyklu Slepci, 1989, Stredoslovenská galéria

 

Slobodu chápe ako prostriedok k plnému rozvinutiu svojej fantázie. Po inšpiratívnom období otvorenosti druhej polovice 60. rokov však prišiel veľký pád a dezilúzia v podobe okupácie a normalizácie. Z tohto obdobia pochádza úderný, figuratívno-znakový, kriticky a skepticky orientovaný cyklus grafík s názvom Dialóg. Deštruktívny diskurz v pravom i prenesenom zmysle slova.

Diela z cyklu Dialógy
Stanislav Balko – Dialóg, 1969Stanislav Balko – Dialógy, 1969Stanislav Balko – Dialóg II., 1969Stanislav Balko – Dialóg III.. 1969 Stanislav Balko – Dialóg III., 1970Stanislav Balko – Dialóg I., 1970

 

Autor tu vyjadruje odpor voči manipulácii spoločenského vývoja a ľudského osudu inými jedincami či skupinami. Manipuláciu a túžbu ovládať považuje za jeden z najohavnejších zločinov proti slobode a zmyslu bytia. V grafických a obrazových cykloch tematizuje absurditu ľudského údelu, pocit osamelosti, vedomie podmienenosti tými druhými, skrátka skutočností „mimo človeka”.

Stanislav Balko – Vpád, 1969, Stredoslovenská galéria

 

Predstavy hrôzy, ale aj vízie existenciálnej úzkosti a potreby úniku sprostredkúva cez bizarné, často až morbídne štylizácie ľudskej figúry, cez jej zmnožovania a opakovania. Obmieňa východiská a podoby, spája nespojiteľné, cituje, deštruuje, zosmiešňuje.

K tejto širokej téme sa opätovne vrátil v 80. rokoch. Prenikavo kritický pohľad na hermeticky uzavretý, izolovaný totalitný systém s jeho atrofiou hodnôt, Balko veľkoryso rozpracoval v cykle malieb s názvom Ticho. Vďaka spájaniu viacerých významov tu ponecháva publiku väčší priestor pre vlastné interpretácie a sebaprojekciu.

Diela z cyklu Ticho
Stanislav Balko – Z cyklu Ticho I., 1989 Stanislav Balko – Ticho I., 1986 Stanislav Balko – Ticho II., 1986 Stanislav Balko – Ticho III., 1985 Stanislav Balko – Modrá v druhom pláne, Ticho V., 1985Stanislav Balko – Ticho XIV., 1985 Stanislav Balko – Oidipus, z cyklu Ticho XX., 1987

 

Balko pracuje so znakmi a znameniami, s presahmi a prelínaním plôch a línií, aj so symbolikou farieb. Modrá farba je nositeľom duchovných princípov, žltá symbolizuje zmysly a zmyselnosť, červená hmotu a telesnosť. Autora fascinuje monumentalita a schopnosť dosiahnuť maximálny účinok pri použití minimálnych výrazových prostriedkov. Stoly zo spomínaného cyklu sa tak postupne personifikovali a štruktúrovali, smerovali k minimalistickej, koncentrovanej výpovedi, k akejsi harmónii a k systému vnútorného poriadku. Napriek tomu však cyklus postupne stemnel a autor ho zavŕšil rozmerným plátnom s názvom Oidipus.

Stanislav Balko – Oidipus, 1987, Turčianska galéria

 

„Keď sa obzriem smerom dozadu na svoju tvorbu, tak sa mi javí ako nepretržitý dialóg. Je to neustála polarizácia medzi intelektuálnym, racionálnym, logickým, analytickým a emocionálnym, inštinktívnym, intuitívnym a iracionálnym. Medzi vonkajším a vnútorným zrakom, medzi snom a skutočnosťou.”

Stanislav Balko – Establishment, 1987, Stredoslovenská galéria

 

Stanislav Balko sa narodil v roku 1943 v Banskej Bystrici. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Pracoval ako umelec v slobodnom povolaní a neskôr ako pedagóg Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Popri komornej maľbe a grafike sa venuje i monumentálnej tvorbe pre architektúru.

Stanislav Balko – Dennonočné zátišie II., 1979, Slovenská národná galéria

Dielo na titulnom obrázku: Stanislav Balko – Bieda kariérizmu, 1990 – 1995, Stredoslovenská galéria

 

Použité zdroje:

Stanislav Balko: Mimethexis. Banská Bystrica : Daliprint, 2006.
Stanislav Balko: Retrospektíva. Mimethexis. Banská Bystrica : Štátna galéria, 2004.
Stanislav Balko: Maľba. Bratislava : Interpond, 1997.
Stanislav Balko: V Labyrinte bytia. Bratislava : ARTPEX, 1998.

 

Chceš umenie do mailovej schránky?

Nové kolekcie, články a tipy na výtvarné diela 2x mesačne.
Odoslaním súhlasím so spracovaním osobných údajov.