Bez názvu

Ján Kekeli

Ján Kekeli – Bez názvu
datace:
rozměry: výška 190.0 cm, šírka 150.0 cm
výtvarný druh: fotografie
námět: figurální
materiál: fotografický papír
technika: c-print
značení:
galerie: Nitrianska galéria, NGN
inventární číslo: F 157
tagy: sneh postava fotograf strom les tieň
kolekce:

Veľkú časť autorovej práce predstavuje krajina. Ako sám hovorí, často sa inšpiruje starším umením, najmä krajinomaľbou 19. storočia. Medzi osobnosťami, ktoré v tejto súvislosti zmieňuje je maliar Caspar David Friedrich, či fotografi Karol Divald a Jindřich Eckert. Kekeli si vyberá zväčša slovenskú krajinu, počnúc horskou, až po urbánnu. Vďaka krajným pólom intimity a monumentality, obsiahnutým zámerne vo výsekoch krajiny nadobúda divák pocit, akoby sa v nej často sám nachádzal. V dielach sú tiež zreteľné snahy o vyvolanie pocitov melanchólie, úzkosti, napĺňania a vyprázdňovania. Značnú časť snímok z projektu Obrazy krajiny predstavujú diptychy (dve samostatné snímky, tvoriace jeden celok), pričom každý z dvoch dielov často zastupuje práve opačné roviny krajinných kontextov. Objavujú sa v nich romantické námety ako je nedotknutá príroda, neurčité skupiny ľudí, ruiny, alebo opustené postavy hľadiace do krajiny.

Do tejto skupiny diel možno zaradiť aj fotografiu Bez názvu z roku 2015. Na fotografii veľkého formátu vidno postavu v zasneženej lesnej krajine, ktorá má na krku zavesený fotoaparát a tvár jej zakrýva jedna z vetiev spadnutého stromu. Nie je jasné, či je osoba samotným autorom, alebo ide o niekoho iného, koho autor jednoducho v prírode zachytáva. V každom prípade figúra evokuje postavy uprostred romantickej krajiny, hľadiace do jej ticha. V diele je však rozohraných niekoľko ďalších interpretácií.

Ak by sme nad dielom uvažovali v kontexte v akom býva zvyčajne vystavené (teda tak, že stred obrazu sa nachádza na úrovni očí diváka), osobou s pohľadom upretým do krajiny je v tomto prípade aj divák, stojaci pred dielom. Nadhľad, v akom je fotografia zhotovená, ho stavia práve do pozície onoho romantického hrdinu uprostred obrazov 19. storočia. V krajine možno nečakane stretáva postavu, ktorej tvár je zakrytá, teda ju nemôže spoznávať, ani si s ňou vzájomne čítať z tváre a očí. Navzdory tomu je ale divák sledovaný iným okom a to fotoaparátom, namiereným nenápadne smerom k nemu. Medzi postavou na fotografii a divákom teda vzniká vzťah nečakanej nerovnosti, jednostranného sledovania.

Tiež je otázkou, či nie je pozorovaná postava na snímke sám autor, teda či na svojej fotografii nezachytáva sám seba, s atribútom vlastným jeho povolaniu. Mohlo by ísť v tom prípade o autoportrét, ktorého zmyslom je názor na vlastný moment samoty v krajine, značne sálajúci pocitom opustenia, tak vlastným romantickému mysleniu. K takýmto úvahám môže smerovať aj motív spadnutého, zoschnutého strom, obdoba ruiny v jazyku maliarstva 19. storočia.

Adrián Kobetič ● Virtualna galéria NG