Drak

Začiatkom 30. rokov 20. storočia sa na Slovensku zrodila iniciatíva, ktorá v európskej, a teda súčasnej štýlovej kvalite nastolila otázku, či možno byť slovenským umelcom a zároveň aj umelcom moderným. Pokúsili sa na ňu odpovedať Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda, ktorí patrili do okruhu pedagógov Školy umeleckých remesiel v Bratislave (1928 – 1939) vybudovanej podľa najaktuálnejších európskych výtvarno-pedagogických koncepcií a ideami blízkej nemeckému Bauhausu. 

Spoločne sformulovali a vydali prvý, a vlastne jediný manifest avantgardného maliarstva na Slovensku Súkromné listy Fullu a Galandu (1930 – 1932). Svoj „nekompromisný boj o nové umelecké smery“ namierili hlavne proti konzervativizmu a falošnému meštiackemu vkusu. Prišli s novým chápaním funkcie umeleckého diela, keď položili dôraz na jeho autonómnosť, písali: „... obraz sa má podobať obrazu a nie výseku krajiny“, „umenie je hra a rozkoš... maľba je hrou línií a farboforiem... absolútny obraz je diagramom duše“. Odmietli bojovať, predvádzať vo svojich dielach spoločenské i osobné utrpenie, romanticky vajatať nad nenaplnenými túžbami národa, jatriť jeho rany, tŕpne a sebaspytujúco sa ponárať do svojho vnútra, moralizovať či poúčať. Novosť ich pozície bola hlavne v tom ako sebavedome sa pustili do objavovania neznámych pevnín, odkrývania nových spôsobov zachytenia skutočnosti.

Experimentátorské postupy využíval nielen v maľbách, ale aj v malých grafických formách, napríklad vo farebných litografiách Drak a Mesiac (1930), kde sa vyskytujú hravé novotvary podobné detskej vystrihovačke.

Katarína Bajcurová ● Moderna ...to najlepšie čo doma (v galérii) máme... (29. 3. - 30. 9. 2012 : Slovenská národná galéria, Bratislava)