Zakladateľom národne orientovaného maliarstva bol Martin Benka (1888 – 1971), svojimi súčasníkmi nazývaný aj „alchymista slovenskej krásy“ (ako o ňom povedal historik umenia Jozef Cincík). Osudovým okamihom Benkovho umeleckého vývoja, ktorý sa v začiatkoch odohrával na Morave a v Čechách, bol „slovenský šok“ (ako ho nazval iný historik umenia Marian Váross) – stretnutie so slovenskou horskou krajinou; roku 1913 prvýkrát navštívil severné Slovensko a od 20. rokov sa v tvorbe začal temer výlučne orientovať na zobrazenie motívov vidieckeho Slovenska. Benkovým snom sa stalo vyjadrenie „života a mýtu rodnej zeme“, krédom „budiť národ“ a „slúžiť mu umením“.
Fascinovaný vnútorne slobodným a prirodzeným bytím slovenského človeka v súlade s prírodou chcel vlastne stvoriť neexistujúci vizuálny obraz národného spoločenstva, pokúsiť sa definovať jeho povahu, tieto ideové zámery prednostne a programovo podrobil umeleckému stvárneniu, pre ktoré volil prostriedky monumentalizácie a heroizácie hlavných obrazových motívov: postupne ľudia začali vystupovať do popredia – svojou veľkosťou prerastať cez hory, presahovať obzory.
Pre Benku bol kľúčovým moment, keď dospel k poznaniu, že Slovensko je vo výtvarnom zmysle vertikála s kolmo zvrstveným maliarskym priestorom. Z tohto objavu vyrástol maliarov typický spôsob zobrazenia slovenskej krajiny s horstvami, kopcami, dolinami a úbočiami, usporiadaný do pyramidálnej kompozície, rytmizovaný horizontálnymi pruhmi hmly, diagonálami prírodných alebo figurálnych prvkov, zaľudnený životom jej obyvateľov pri práci a odpočinku, hrdo vzdorujúcich svojmu osudu.
Zreteľne to dokladá obraz Na liptovských holiach (1922) s reliéfnym vrstvením jednotlivých obrazových plánov, dekoratívnym farebným komponovaním a umiestnením figurálnej skupiny na prednom pláne. Autor sa vyhýba akejkoľvek konfliktnosti, povyšuje všedné okamihy života ľudu do podoby symbolu.
Kompozícia Trhačky ľanu (1930) patrí do obdobia Benkových experimentov s novými tvárnymi postupmi –je to obraz zo série tzv. fragmentov, základom kompozície je excentrické umiestnenie veľkého figurálneho detailu, tvaru v popredí. I keď sa zdá, že tento spôsob komponovania bol podobný avantgardnému filmovému – strihovému videniu detailov a polodetailov, šlo o metódu známu z dejín umenia, nazývanú efektom repoussoir (z fran. kontrast, kontrastné popredie obrazu), často sa využíval v baroku na dosiahnutie dramatizácie výjavu a zdôraznenie ilúzie priestorovej hĺbky.
Katarína Bajcurová ●
Moderna ...to najlepšie čo doma (v galérii) máme... (29. 3. - 30. 9. 2012 : Slovenská národná galéria, Bratislava)
