Bazovského samoty

„Ja nemaľujem pekne... Ale maľujem zákonite. Obraz je mi vystihnutie pravdy. Hľadám vo svojich obrazoch dušu motívu... a nie povrch.“

Miloš Alexander Bazovský (1899 – 1968) skúmal duchovné a symbolické rozmery slovenského sveta – vzťah vidieckeho človeka k svojej krajine, práci a kultúrnej pamäti. Slovenskú realitu Bazovský neidealizoval, neromantizoval a neopriadal nostalgickým sentimentom. Tradičný ľudový žáner uchopil subjektívne až psychologizujúco, so snahou o autenticitu expresie. Strohým, ale premysleným rukopisom znázornil pokojnú krásu aj odvrátené stránky všedného života. Jeho výjavy sú ako spomienky – majú iba toľko zreteľnosti, aby odovzdali ideu, emóciu a atmosféru. Štruktúra, tvar a najmä farba pôsobia v jeho diele sugestívne a nadobúdajú nadčasové, metafyzické významy. Bazovského ikony slovenského sveta sú moderné a „byzantinizujúce“ zároveň.

Magdaléna Robinsonová - Miloš Bazovský. Portrét, 1970, Slovenská národná galéria

Po roku 1948 sa Bazovský odmietol „adaptovať“ na nové dogmatické spoločenské podmienky, aj za cenu existenčného ohrozenia zo strany režimu. Ako jeden z mála tvorcov odmietal metódy socialistického realizmu a nekompromisne udržiaval kontinuitu moderny. Po výpovedi z ateliéru v Martine sa na pozvanie Ernesta Zmetáka na dva roky utiahol na Oravu. Tvorivá izolácia, sklamanie zo spoločenského vývoja a nástup choroby v ňom ale nespôsobili rezignovanosť. Radostné uspokojenie potreby „len a len maľovať“ prinieslo nové tvorivé vrcholy. Farebná paleta sa výrazne rozžiarila, tvary a siluety sa stali ešte silnejšie artikulovanými.

Repetíciou motívov (chalupy, dvory, lazy, vidiecke náradie, stromy, vtáky, mačky, ovocné zátišia, osamelé postavy, slnko, mesiac) a variovaním ich výrazu vytváral autor záhadný svet s vlastným jazykom. Ako podklad často využíval svoje staršie plátna a lepenky (alebo ich fragmenty) a v už použitých znakoch opakovane hľadal novú filozofickú hĺbku. Výsledkom boli vizionárske, priam halucinačné obrazy, napohľad osamelo zádumčivé, avšak vyžarujúce upokojivú vrúcnosť. Sýtymi, teplými tónmi farieb vyvažoval existenciálny smútok svojich vizuálnych úvah o živote, smrti, pokore a viere. Maliar sa na sklonku tvorby postupne odvracal od utopického aj reálneho sveta, pohrával sa s večnosťou. Podľa vlastných slov trpel na „delirium colorans“, myšlienkové postupy tejto finálnej fázy niekedy nazýval aj „polosurrealizmom“.

Miloš Alexander Bazovský: Samota (1957) from Web umenia on Vimeo.

Majstrovské dielo tohto obdobia, obraz Samota (vtáci odlietajú) možno vnímať ako gesto, metaforický odkaz, ktorým sa lúči so svojim ateliérom a pre postupujúcu chorobu aj s maľovaním ako takým. K motívu samoty sa však ešte niekoľkými meditatívnymi maľbami a kresbami vrátil. Jeho tvorba sa definitívne uzavrela smrťou v roku 1968, kedy sa už stával terčom zaslúženého a stále rastúceho uznania.