Toaleta I.

Diptych Toaleta I.-II. (1967) Jany Želibskej pracuje s obrysmi tiel a odevov v intímnej situácii obliekania a vyzliekania. Bol súčasťou jej environmentu — prostredia, ktoré odvážne vytvorila ako svoju prvú samostatnú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave. Šestnásť rôznych objektov rozložila v priestore ako labyrint jednotlivých orgánov a údov ženského tela ako pohľadov naň cez (skutočný aj pomyselný) záves či jeho špicľovanie cez kľúčovú dierku. Diváci/čky postupne obnažovali textilné závoje, aby mohli vidieť umelecké objekty „nahé“.

Pigmenty na objektoch z prelomu 60. a 70. rokov boli schválne skôr nanesené na rôzne povrchy ako make-up. Nemali pôsobiť ako umelecky stvárnené maľby a sochy. Výsledkom bola šteklivá korelácia medzi povrchom obrazu a pokožkou, medzi umeleckým dielom ako telom. Priestorový labyrint môžeme čítať aj ako manifest mladej ženy a kryptoautoportrét autorky na prahu dospelosti. V jeho „záhyboch“ sa skrývajú látky, záclony, čipky, ozdoby a aj zrkadlá, ktoré obrazy násobia a ponúkajú intimitu a slasť divákovi (dobové kritiky počítali iba s mužským divákom).

Podobne ako iné autorky tzv. ženského pop-artu Želibská veľmi skoro poprela tvrdenie kritika Hala Fostera a feministiek druhej vlny v 70. rokoch 20. storočia, že v pop-arte „ženy nemohli vystupovať ako dôležité subjekty, pretože boli odsúdené byť jeho primárnymi objektmi, či dokonca jeho primárnymi fetišmi.“ Preto sa jej dostalo viac medzinárodnej pozornosti až po globálnom prehodnotení pop-artového kánonu ako exkluzívneho pánskeho klubu.

Lucia Gregorová Stach ● “Sedem” (vz)rúšok o zložitých vzťahoch duše, tela a látky. (Medium.com)