Hlava Krista

Zvláštnou kategóriou stredovekého umenia boli tzv. kultové obrazy. Od iných (pod ktorými tu kvôli zjednodušeniu okrem maľby rozumieme tiež sochy, v neskoršom období aj grafiku) sa kultový obraz líšil svojimi nadprirodzenými vlastnosťami – sám sa stával aktérom zázraku. Hoci mnohé z týchto legiend vznikali v stredovekých knižniciach mužských a v celách ženských kláštorov, nedá sa tvrdiť, že by pochádzali výlučne z tohto prostredia.

Naopak, „aktívny obraz“ svoj primárny zdroj nachádza ešte hlbšie – v časoch byzantského ikonoklazmu a krátko po ňom, teda v období, keď sa obrazy v bezprecedentnej miere stávali terčom útokov, a to nielen teoretických. Zázrak sa teda stal tiež jedným z najúčinnejších nástrojov ich rezistencie voči ničeniu obrazoborcami. Patria k tzv. nerukoutvoreným obrazom („acheiropoietoi“) – čiže dielam, ktoré už za svoj vznik vďačia nadprirodzenému zásahu božstva. Prominentným zástupcom tohto druhu bol Veraikon – odtlačok tváre Krista počas krížovej cesty – zdroj častého naturalizmu v zobrazení Kristových krvavých rán.

Dušan Buran ● Katalóg k výstave Krv (2012)