Some elements on this page haven't yet been translated to English. ¯\_(ツ)_/¯
May 22, 2023
Colection contains 94 artworks
17 minutes
„Surrealizmus je založený na viere vo všadeprítomnosť snov,
v neriadenej hre myšlienok.”
André Breton, 1924

Počiatky surrealizmu, taktiež označovaného ako nadrealizmus, nájdeme okolo roku 1917 vo francúzskej literatúre. Odtiaľ sa čoskoro presunul do výtvarného umenia, fotografie, filmu, divadla, architektúry, módy či úžitkového umenia.

Kolekcia približuje vznik a vývoj tohto smeru v Európe, jeho adaptáciu v slovenskom a českom prostredí, najvýznamnejších predstaviteľov a predstaviteľky a tiež vplyv na budúce generácie.

 
František Malý – Rybárska zátoka, 1936, Slovenská národná galéria

 


 
Surrealizmus v Európe

Surrealizmus sa spočiatku rozvíjal najmä v Paríži, ktorý až do druhej svetovej vojny predstavoval centrum európskeho avantgardného umenia. Základné idey tohto smeru priblížili širšej verejnosti štyri rôzne surrealistické manifesty od dvoch súperiacich skupín autorov, vedených básnikmi André Bretonom (1896 – 1966) a Yvanom Gollom (1891 – 1950). Obe skupiny sa odvolávali na inovatívnu tvorbu legendárneho poeta Guillauma Apollinaira (1880 – 1918).

 

Dôraz na podvedomie, intuíciu a potlačenie racionality v surrealistickom umení a literatúre výrazne ovplyvnila psychoanalýza Sigmunda Freuda (1856 – 1939). Podvedomie malo taktiež ukrývať myšlienkové nástroje k revolučnému prekonaniu zastaralých politických a sociálnych systémov, v čom surrealisti nadväzovali na teórie nemeckého filozofa Karla Marxa (1818 – 1883).

Desivá skúsenosť s absurdným násilím prvej svetovej vojny akoby popierala predstavu zrozumiteľného a logicky fungujúceho sveta. Surrealizmus sa preto podobne ako predvojnový dadaizmus snažil odkloniť od každodennej reality, tradícií a konvencií. Skúmal rôzne spôsoby spontánnej a náhodnej tvorby riadenej intuíciou bez premýšľania – tzv. automatizmu. Oproti svojim predchodcom však surrealisti a surrealistky odmietli nihilizmus či anarchiu a výlučne sa sústredili na oslobodenie myšlienok bez akýchkoľvek obmedzení.

Mnohí dadaisti tvorili aj jadro raného surrealizmu – Max Ernst (1891 – 1976), Man Ray (1890 – 1976), André Masson (1896 – 1987), Jean Arp (1886 – 1966). Snažili sa prepojiť a konfrontovať rozpory vnútorného sveta (sny, imagináciu, halucinácie) a toho vonkajšieho (buržoáznu spoločnosť, utláčanie jednotlivca, náboženské mýty). Ich umenie nemalo žiadne pevné hranice, hľadalo tzv. katarziu mysle.

 

Umelci a umelkyne využívali rôzne experimentálne média ako koláže, automatickú kresbu či náhodné spájanie prvkov. Neodsudzovali ani tradičné médiá vrátane maľby či sochy, no ozvláštnili ich o ďalšie elementy, ako napríklad ready-made princípy využívania existujúcich predmetov bežnej spotreby. V surrealistických obrazoch nájdeme rôzne biomorfné tvary, sexuálne nabitý obsah, motívy bábok, masiek, figurín či deformovaných zvierat.

 

Surrealizmus sa postupne rozvíjal v dvoch súbežných smeroch:

Tzv. veristický prúd zobrazuje vnútorné autorské predstavy iluzívne a mimeticky, t. j. s takým dôrazom na detail, akoby boli naozaj skutočné. Autori ako napr. Paul Delvaux (1897 – 1994) alebo René Magritte (1898 – 1967) stvárnili tieto idey a symbolické predmety väčšinou pomocou tradičných maliarskych techník.

Tzv. absolútny surrealizmus stavia viac na náhode a rozmaroch mysle, čím sa ešte viac odkláňa od rozpoznateľných súčastí sveta. Objekty na obrazoch André Massona či Joana Miróa (1893 – 1983) často pripomínajú skôr voľne sa pohybujúce abstraktné znaky.

Rene Magritte – Collective Invention, 1934, Súkromná zbierka

 

Medzi najuznávanejších surrealistických umelcov patrí Španiel Salvador Dalí (1904 – 1989). K surrealistickej skupine sa pridal pod vedením André Bretona v roku 1929, keď vytvoril obraz Krv je sladšia ako med. Svojou tvorbou sa snažil šokovať a provokovať. Obľuboval postupy psychického automatizmu a voľnej asociácie a taktiež vymyslel tzv. paranoidno-kritickú metódu, ktorá spočívala v hľadaní nových a nevšedných interpretácií zobrazených predmetov. Jeho vízie často obsahujú hmyz (najmä mravce), múzy, tečúce hodiny, slony s abnormálne dlhými nohami a ďalšie symbolické motívy.

 

Hoci sa Joan Miró nikdy oficiálne nepripojil k surrealistickej skupine, jeho tvorbu tento smer výrazne ovplyvnil. Autor budoval vlastné tvaroslovie znakov a symbolov, akúsi svojskú abecedu písmen. Silne saturované farby a pocity pohody a pokoja však odlišujú Miróove obrazy od ostatných surrealistov.

Joan Miró – The Harlequin's Carnival, 1924 – 1925, Albright–Knox Art Gallery, Buffalo

 

René Magritte neabsolvoval žiadne akademické štúdiá a bol maliar samouk. Udržiaval úzky kontakt so surrealistami, pripojil sa aj ku komunistickej strane. Magrittovu ranú fázu inšpirovali kubizmus, futurizmus a metafyzické maľby Giorgia de Chirica (1888 – 1978). Snažil sa vo všednej skutočnosti spozorovať niečo nezvyčajné a nesúrodé. Skúmal rozpory medzi vecami, ich vzhľadom a jazykovým označením.

Predmety znázorňoval Magritte veľmi precízne a vierohodne, no zároveň ich umiestňoval do nelogických či priam absurdných súvislostí. Niektorí teoretici ho spolu s Marcelom Duchampom (1887 – 1968) považujú za iniciátora konceptuálneho umenia, keďže jeho tvorba sa sústredila prevažne na myšlienky a prinášala mnohé nečakané pointy.

 

Popri výtvarnom surrealizme sa rozvíjal taktiež ten literárny, ktorý dôsledne kritizoval maliarstvo. Psychický automatizmus sa totiž v maliarskej praxi nepraktizoval do hĺbky a bol už od začiatku nejasný. Často išlo skôr o zobrazenie akejsi nadreality, ktorá nastavovala zrkadlo skutočnosti alebo tvorila jej „prapodstatu“. Výtvarný surrealizmus nemal zreteľnú spoločnú estetiku, teóriu či „školu“ a predstavoval tak viac-menej skupinu vzájomne príbuzných individuálnych prejavov.

Surrealizmus sa prejavil napríklad aj v móde, keď sa koncom 30. rokov začali objavovať nové abstraktné a biomorfné tvary oblečenia s jemným erotizujúcim podtónom, napríklad v tvorbe Elsy Schiaparelli (1890 – 1973) alebo Yvesa Saint Laurenta (1936 – 2008). Priniesli unikátnu fascináciu ľudským telom a jeho jednotlivými časťami vrátane očí, rúk či poprsia.

 


 

Surrealizmus v Československu

 

Surrealizmus sa v našom prostredí vydal tak trochu vlastnou cestou. Nekládol hlavný dôraz na prácu s podvedomím a vytváranie nových realít pomocou psychoanalytických metód. Skôr sa akoby retrospektívne vracal k skutočnosti – cez námety slovenskej krajiny, vidieka, folklóru či mesta – a metaforicky ju „prehlboval“.  

V československom kontexte sa surrealizmus prejavil najmä v dvoch „vlnách“ – prvá sa odohrala prevažne v 30. – 40. rokoch a druhá tzv. neo-surrealistická prišla približne v 70. – 80. rokoch.

Toyen – Obraz, 1927, Galerie moderního umění v Roudnici nad Labem

 

Prvá vlna

Prvé obdobie, plné zvratov a neistôt, poznačila spoločenská a duchovná kríza spojená s príchodom vojny. Nastala hegemónia maliarstva, kde sa stretli tachizmus, informel, „akčná maľba“ spolu s predvojnovým surrealizmom. Umelcov a umelkyne ovplyvnil kontakt s európskymi avantgardami počas študijných pobytov v Paríži, odkiaľ tieto impulzy následne „priniesli“ naspäť domov.

V roku 1934 vznikla v Československu skupina surrealistov, ktorá vydala vlastný manifest. O rok neskôr zorganizovali výstavu v budove pražského Mánesu, kam prišli aj André Breton a Paul Éluard. Medzi popredné osobnosti patrili básnici Vítězslav Nezval (1900 – 1958), Jaroslav Seifert (1901 – 1986) a kritik a publicista Karel Teige (1900 – 1951), ktorí v umeleckej skupine Devětsil založili aj tzv. literárny poetizmus, sústreďujúci sa na lyriku, hravosť, optimizmus a oslobodenie života z područia politických síl.

 

Výnimočnú surrealistickú tvorbu priniesol do slovenského prostredia Imrich Weiner-Kráľ (1901–1978). Ovplyvnený pobytom v Paríži a francúzskym umením prišiel v roku 1936 naspäť na Slovensko a spolu so spolupútnikom Františkom Malým (1900 – 1980) zorganizoval prvú surrealistickú výstavu v Bratislave. 

Hoci bol Weiner-Kráľ vystavený kozmopolitnému mestskému prostrediu, väčšina jeho diel zachytáva slovenský vidiek a rôzne ľudové motívy. Tie sú však takmer vždy ozvláštnené prvkami irónie, skepsy či priam paródie. Vďaka svojej ľavicovo-socialistickej orientácii posunul tradičný romantický obraz vidieka bližšie k drsnej realite a jej prežívaniu skutočnými ľuďmi.

Oproti „európskemu jadru“ surrealizmu neboli jeho diela výsledkom vnútorných popudov, halucinácií či voľných asociácií. Pomocou prepojení sna, fantázie a skutočnosti sa snažil vystihnúť psychológiu slovenského národa. Vonkajšie správanie a vystupovanie ľudí zobrazoval spolu s ich vnútorným svetom. Veristické prvky podobné Dalího obrazom tak kombinoval s vlastnou „folklórnou“ víziou surrealizmu.

Imrich Weiner-Kráľ – Čepčenie na Rachovsku, 1935, Slovenská národná galéria

 

Maliar, scénograf, ilustrátor a textilný výtvarník František Malý je často označovaný ako ortodoxný surrealista. Inšpiráciu čerpal v rôznych moderných smeroch, no v priebehu 30. rokov dospel k čistému poetizmu. Osobitným rukopisom komponoval „mágiu“ fantazijného obrazového priestoru s prelínaním snových, iracionálnych a realistických prvkov. Jeho krajinné zátišia majú pokojnú až zádumčivú atmosféru so svojským nádychom tajomna. V diele Útek autor voľne kombinuje levitujúce anorganické tvary, farebné krídla, figúry, listy či skaly vo zvláštnom perspektívnom usporiadaní.

František Malý – Útek, 1936, Slovenská národná galéria

 

Andrej Nemeš (Endre Nemes) (1909 – 1985) experimentoval s novými výtvarnými metódami vrátane automatizmu v maľbe a v médiách ako akvarel či gvaš. Existenciálne motívy sa uňho prelínajú so židovskou tematikou. Jeho Ateliér zobrazuje umelca akoby rozloženého na menšie časti a obklopeného rôznymi predmetmi pripomínajúcimi kabinet kuriozít. V zložito vrstvenej kompozícii nás obraz konfrontuje s bezmocnosťou, so zraniteľnosťou a taktiež s kritikou umeleckého života a jeho stereotypov. S príchodom vojny utiekol autor do Švédska, kde sa poznačený pesimizmom venoval rôznym obrazovým kombináciám magického a reálneho sveta.

Andrej Nemeš – Ateliér, 1937, Súkromný majetok

 

Hoci bol Jakub Bauernfreund (1904 – 1976) blízkym priateľom Andreja Nemeša, jeho osobnosť bola úplne odlišná. S kolegom mal spoločný záujem o metafyzické maľby s kurióznymi predmetmi, figurínami a prvkami primitivizmu. Pre jeho diela je však typický skôr umiernený, optimistický a pokojný nadhľad. Podobne ako Weiner-Kráľ bol Bauernfreund ovplyvnený parížskym pobytom, najmä kubistickým tvaroslovím a tvorbou Roberta Deraina. Koncom 30. rokov sa v jeho tvorbe s blížiacou sa vojnou prehlbujú motívy osamelosti, strachu či detskej naivity. Aj po úteku do Londýna sa obrazmi vracal k domovine a jej prírode.

Jakub Bauernfreund – Potopa I., 1938, Slovenská národná galéria

 

V českom kontexte nesmieme opomenúť feministku a priekopníčku surrealistickej maľby Toyen (1902 – 1980), vlastným menom Máriu Čermínovú. Spolu s Jindřichom Štyrským zorganizovali prvú surrealistickú výstavu v Prahe (1935) a taktiež absolvovali niekoľko pobytov v Paríži, kde boli súčasťou avantgardného podhubia.

Tvorba Toyen sa vyníma originalitou, precíznosťou a temnými podtónmi. Obsahovo strohé a čisté kompozície často kombinujú mysteriózne objekty v nelogických súvislostiach a vzbudzujú neurčitý a zvláštny pocit nepokoja. Zároveň však otvárajú brány predstavivosti a podvedomých túžob.

Toyen – Jazerná záhrada, 1932, Slovenská národná galéria

 

Umelec Jindřich Štyrský (1899 – 1942) počas svojho krátkeho života experimentoval s rôznymi umeleckými štýlmi, no avantgardný surrealizmus a psychoanalýza ho bezprostredne ovplyvnili asi najviac. Pre jeho diela sú charakteristické rôzne levitujúce predmety, monumentalizácia objektov či ich zhusťovanie. Veľký obraz Z mého deníku ponúka rôzne interpretácie. Názov odkazuje na umelcov snový denník zaznamenaný podľa Freudovej metódy, ktorý autorovi slúžil ako hlavný zdroj inšpirácie.

Jindřich Štyrský – Z mého deníku, 1933, Národní galerie Praha

 

Dokumentárna fotografka Emila Medková (1928 – 1985) tvorila najmä v analogických cykloch, ktoré predstavovali akýsi protipól tvorby jej manžela Mikuláša Medka (1926 – 1974). Začiatky jej kariéry sú spojené s inscenovanými fotografiami, ktoré zachytávajú rôzne monštrá a príšery s antropomorfným charakterom. Nebránila sa ani používaniu významných umeleckých diel – napr. malieb renesančného „portrétistu“ Arcimbolda – ako inšpiračných či ikonografických predlôh. Snažila sa zobraziť svoje osobné, ale aj celospoločenské prežívanie dramatických dekád 20. storočia.

Emila Medková – Kaskáda vlasov, 1949, majetok umelkyne

 

Ladislav Guderna (1921 – 1999) si vyskúšal rôzne výtvarné prístupy, no k surrealizmu sa najmä od 60. rokov neustále vracal. Už od začiatku tvorby spolupracoval s nadrealistickými básnikmi, ilustroval ich zbierky a zborníky a po emigrácii do Kanady sa stal členom medzinárodnej surrealistickej skupiny Melmoth.

Gudernove diela kultivovane pracujú s iróniou a odľahčeným humorom, zároveň však ponúkajú množstvo možných interpretácií a voľných asociácií. Z typického štýlu využívajúceho hrubé čierne siluety a sýte farebné plochy autor postupne prešiel k detailnejšiemu rukopisu a k rozmanitejším témam. Vytváral imaginárne – až mimozemsky pôsobiace – krajiny, symbolické zátišia či podivuhodné komplexné grafiky pripomínajúce snové koláže. Surrealistický obsah prepojil s prvkami fauvizmu, kubizmu a metafyzickej maľby a pre svoje vízie objavil unikátnu liminálnu atmosféru.

Ladislav Guderna – Štúdia k imaginárnej krajine, 1966, Slovenská národná galéria

 

S nástupom komunistickej moci po roku 1948 vznikli rôzne umelecké zväzy podriadené straníckej ideológii, ktoré značne ovplyvňovali a okliešťovali tvorbu svojich členiek a členov. Do popredia oficiálneho umenia sa dostal socialistický realizmus s naivným oslavovaním budovateľských úspechov. Avantgardné vplyvy západnej Európy sa stali nežiaducimi a experimentálne umenie – často označované za buržoázny „formalizmus“  – bolo vytlačené na okraj oficiálneho výtvarného života.


 

Druhá vlna

Druhú vlnu surrealizmu v 70. rokoch poznačilo obdobie normalizácie, keď boli umelkyne a umelci masovo vylúčení z umeleckých zväzov, čo im znemožnilo oficiálne prezentovať svoju tvorbu a zúčastňovať sa na výstavách. Mnohé „neposlušné“ umelecké osobnosti sa takpovediac uzatvorili do súkromia, ku komornejšej tvorbe a k osobným fascináciám prírodou či vedou.

Tvorba Karola Barona (1939 – 2004) má ťažisko v umelcovom ranom detstve a je úzko spätá s prostredím stredného Slovenska. Väčšina autorových diel je takpovediac „site-specific“ a jeho cykly zobrazujú paralelné svety ovplyvnené miestnymi legendami. Baron vytváral rôzne monštrá, ľudské bytosti so zvieracími prvkami či atypickú faunu a flóru s odkazmi na ekologické problémy modernej civilizácie. Prostredníctvom grotesknosti, paradoxov a inotajov sa snažil reflektovať rozporuplnú normalizačnú dobu a so svojským humorom ju obrazovo odľahčiť či zneistiť. V niektorých dielach vidno vplyvy východných filozofií, zenbudhizmu či kabaly.

Karol Baron – Mutanti, 1972, Slovenská národná galéria

 

Grafik a ilustrátor Albín Brunovský (1935 – 1997) využíval prvky humoru a absurdity a bol značne ovplyvnený trnavskou skupinou básnikov. Vo svojich dielach prepájal historické kánony a umelecké smery ako baroko či manierizmus s tými súčasnými a predznačil tak nástup postmodernizmu. Brunovský sa nesnažil o vytvorenie nových realít či zobrazenie podvedomia, ale o obohatenie skutočnosti o rôzne poetické prvky. Rozohrával intelektuálnu hru s publikom prostredníctvom viacvýznamovosti a ambivalencie. Jeho postavy sa prepletajú s prírodnými motívmi alebo vystupujú v prostrediach a udalostiach s nádychom erotiky a magického realizmu.

Albín Brunovský – Dáma v klobúku I., 1981, Stredoslovenská galéria

 

Do neo-surrealistickej vlny patrí aj maliar, ilustrátor a grafik Emil Sedlák (*1938). Ovplyvnila ho slovenská krajina, ktorú pretváral do bizarných podôb s prvkami mysticizmu a gotiky. Jeho diela využívajú expresívne farby či voľné asociácie s textom a vyžarujú melanchóliu a zvláštny nepokoj.

Emil Sedlák – Ticho prosím, 1976, Tatranská galéria v Poprade

 

Tvorbu Agneše Sigetovej (1939 – 2004) charakterizujú najmä monochromatické obrazy a kresby. Experimenty s novými technikami a výrazovými prostriedkami autorka pretavila do sugestívnej a expresívnej poetiky. Jej diela neraz kombinujú tragickú a úsmevnú polohu. Odzrkadľujú úzkosť, nepokoj, samotu a melanchóliu.

Agneša Sigetová – Hra v kocky, 1986, Nitrianska galéria

 

Český zástupca Martin Stejskal (*1944) vystupuje ako nepredvídateľná osobnosť, ktorá neustále hľadá nové spôsoby vyjadrenia. Nebránil sa užívaniu psychedelík a v tvorbe tak spájal mnoho významových rovín a spôsobov čítania. V diele Nitramus napríklad nie je jasné, či sledujeme architektúru s ľudskými črtami, alebo zvieratá prerastajúce v neživé predmety. Okrem malieb tvorí Stejskal aj básne, grafiky a ilustrácie.

Martin Stejskal – Nitramus, 1972, Oravská galéria

 


 

Surrealizmus je neoddeliteľnou súčasťou slovenských a českých dejín umenia. Umelci a umelkyne „prekonali dovtedajšie bariéry, dogmy a tradície“ a obohatili vnímanie všednej skutočnosti. Idey a inovácie surrealizmu výrazne ovplyvnili aj ďalšie umelecké smery vrátane informelu, abstraktnej maľby, konceptuálneho umenia či postmodernizmu.

Kolekcia obsahuje najvýznamnejšie galerijné diela a ukážky z tvorby autoriek a autorov spomínaných v texte. Popri nich sa tu objavuje aj niekoľko príkladov z tvorby osobností, ktoré sa surrealizmu priamo nevenovali, no v ich dielach si môžeme všimnúť ozveny podobných konceptov či atmosfér. Patria medzi ne napr. Edita Ambrušová, Viera Žilinčanová, Milan Paštéka, Vladimír Popovič, Ján Berger či Marko Blažo.  

Mnohé z diel ukrývajú detaily a motívy hodné pohľadu zblízka cez funkciu zoom. Ďalšie diela objavíte cez autorský profil jednotlivých osobností, kde neraz vidno aj pozíciu surrealistickej etapy v širšom kontexte tvorby danej umelkyne alebo umelca.

 


 

Použité zdroje:

ABELOVSKÝ, Ján – BAJCUROVÁ, Katarína. Výtvarná moderna Slovenska. Bratislava: Slovart, 1997, 670 s.

BAKOŠ, Vladimír. Avantgardistický projekt modernity. Bratislava: Veda, 2006, 301s. 

DEWITTE, Debra J - Larmann, Ralph - SHIELDS, M Kathryn. The Thames & Hudson introduction to art. Farnborough: Thames & Hudson, 2015, 624s. 

DVORSKÝ, Stanislav - EFFENBERGER, Vratislav - KRÁL, Petr. Surrealistické východisko (1938 – 1968). Praha: Československý spisovatel, 1969, 290s.

HAMADA, Milan. Nadrealizmus – Avantgarda 38. Bratislava: Kalligram, 2006, 663s. 

Krása bude křečovitá, Surrealismus v Československu 1933 – 1939. Praha: Arbor vitae, 2016, 600s.

LITTLE, Stephan. izmy, ako rozumieť umeniu. Bratislava. Slovart, 2006, 159s. 

PHILIPS, Sam. …izmy, ako rozumieť modernému a súčasnému umeniu. Bratislava: Slovart, 2013, 160s. 

RUSINOVÁ, Zora a kol. 20. storočie : Dejiny slovenského výtvarného umenia. [Kat. výst.] Bratislava: Slovenská národná galéria, 2000, 638 s.

VAŠŠ, Martin. Zmenení Parížom: slovenskí umelci a Paríž v 20. storočí. Bratislava: Marenčin PT, 2020, 256 s.

Výtvarný život: revue výtvarného umenia. Bratislava: Slovenský fond výtvarných umení, 1956 – 1995.

New collections, articles and artworks. Twice a month. In Slovak.
By submitting you agree to our privacy policy.
New collections, articles and artworks. Twice a month. In Slovak.
By submitting you agree to our privacy policy.