Don Quijote

85 diel  ·  Zuzana Koblišková  ·  23. 10. 2020

„V istej dedine v krajine Mancha žil rytier, jeden z tých, čo majú kopiju v stojane, starodávny štít, starú kobylu a poľovníckeho psa... Náš rytier nemal ďaleko do päťdesiatky: bol statnej postavy, v tele suchý, v tvári chudý, veľký ranostaj a náruživý poľovník.... Tento rytier oddával sa vo svojich voľných chvíľach čítaniu kníh a rytierskych románov, a to tak horlivo a s toľkou záľubou, že temer celkom zabudol na poľovačky i na spravovanie svojho majetku. Jeho náruživosť a spochabenosť zašla až tak ďaleko, že odpredal veľa svojich roličiek, aby si mohol kúpiť rytierske romány na čítanie.“[1]

Spomínaný muž je hlavnou postavou dvojdielneho románu španielskeho autora Miguela de Cervantesa Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha zo začiatku 17. storočia (1605 I. diel a 1615 II. diel). Už počas Cervantesovho života sa stal tým, čo by sme dnes nazvali bestsellerom. Prvý diel preložili do anglického jazyka už v roku 1612, čo v tej dobe vôbec nebolo obvyklé. Dodnes patrí po Biblii medzi najprekladanejšie knihy a zostáva večnou inšpiráciou pre všetky druhy umenia vrátane výtvarného. 

V zbierkach Slovenskej národnej galérie nachádzame grafiky od francúzskych autorov už zo začiatku 18. storočia, klasické knižné ilustrácie, maľby, scénické návrhy, ale aj asociatívne kompozície Martina Martinčeka z druhej polovice 20. storočia.

Charles-Nicolas Cochin ml., Simon Francois Ravenet: Don Quijote na plese u Dona Antonia, 1750–1770, Slovenská národná galériaCharles-Nicolas Cochin ml., Simon Francois Ravenet: Don Quijote na plese u Dona Antonia, 1750–1770, Slovenská národná galéria

 

Cervantes si vďaka tomuto románu vyslúžil časté prirovnávanie k jeho anglickému súčasníkovi Williamovi Shakespearovi. Popredný slovenský hispanista Vladimír Oleríny považuje Cervantesov román za jedno z najväčších diel svetovej literatúry o hodnotách spravodlivosti, slobody a lásky.[2] Nejde o jednoduchú literatúru zabávajúcu masy. Naopak, podobne ako Shakespearove diela, aj Cervantesov Don Quijote je pomerne zložitý „román v románe“.

Druhý diel v sebe zahŕňa odkazy na falošné pokračovanie prvého dielu od Alonsa Fernandéza de Avellaneda z roku 1614. Cervantes to však využil vo svoj prospech. Druhý diel nazval inak (v prvom vydaní prvej časti písal o dômyselnom zemanovi a v druhej zmenil názov na Dômyselný rytier Don Quijote, čo sa zaužívalo dodnes) a na viacerých miestach s Alonsom Fernandézom vedie polemiku. Jeho postavy sa stretávajú s ďalšími postavami, ktoré čítali prvý diel, ale aj falošné pokračovanie. Nie sú spokojné s tým, ako boli vo falošnom pokračovaní stvárnené a na znak protestu menia svoj pôvodný plán a vydávajú sa na dobrodružstvo do Barcelony. Cervantes si od Fernandéza dokonca prepožičal aj jednu postavu, ktorá v jeho pokračovaní odprisahala, že postavy z falošného druhého dielu nie sú autentické.[3]

Július Jakoby: Don Quijote, 1963, Východoslovenská galériaJúlius Jakoby: Don Quijote, 1963, Východoslovenská galéria

 

Preklady diela do iných jazykov boli od začiatku intelektuálnou výzvou jednotlivých národov a vznikali okolo nich mnohé diskusie podobne ako v prípade prekladov Shakespearových hier. Okrem deja bolo totiž podstatné vystihnúť aj špecifiká Cervantesovho jazyka či dobových reálií, výstižných metafor a porekadiel. Národné literatúry ako slovenská, česká či maďarská zdôrazňovali potrebu vlastných prekladov ako isté potvrdenie svojej príslušnosti k vzdelaným národom.[4]

Autorom jedinej slovenskej monografie o živote a diele Miguela de Cervantesa Saavedru z roku 1955 je hispanista a publicista Vladimír Oleríny (1921). Zdôrazňuje v nej humanistický odkaz quijotizmu, ktorý od prvého vydania románu inšpiroval umelcov a literátov. Prvá adaptácia románu sa v slovenskom jazyku objavila už v roku 1926. Autorom je Milo Urban, ktorý vytvoril verziu pre mládež pod pseudonymom Ján Rovňan mladší. Pravdepodobne vychádzal z jedného z maďarských prekladov Cervantesovho románu. Zo španielčiny Quijota preložil do slovenčiny Jozef Felix až v roku 1950 a román vyšiel následne ešte trikrát v prepracovaných verziách.[5]

Vincent Hložník: Don Quijote sa ubytoval, 1950, Slovenská národná galériaVincent Hložník: Don Quijote sa ubytoval, 1950, Slovenská národná galéria

 

Prvé vydanie z vydavateľstva Tatran ilustroval Vincent Hložník a časť podkladov k týmto ilustráciám sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie. Súbor štyridsiatich kresieb zachytáva rôzne momenty zo života Dona Quijota v pomerne skicovitom zázname. Hložník nezaťažoval ilustrácie detailmi, ale sústredil sa na výraznú linku a čierne plochy pre zvýraznenie niektorých postáv či častí výjavov. Cervantes opísal Quijota ako urasteného štíhleho chlapíka a Hložník sa jeho popisu držal, pričom jeho postavu korunoval výrazne malou hlavou so špicatou briadkou, natiahnutými fúzmi a jedným vlasom na vrchu hlavy. Okrem spomínaných skíc sú v knihe aj farebné ilustrácie.

Quijote vášnivo rád čítal, no výhradne len rytierske romány. Kvôli knihám dokonca rozpredal aj časť svojich pozemkov. Bol vzdelaný a čestný a pre svoje ideály ochotný aj zomrieť. Jedného dňa sa rozhodol, že už má dosť čítania románov a vydá sa na cestu, aby ako potulný rytier vyhľadával nebezpečenstvá a dobrodružstvá. Chcel prekonať všetky svoje literárne vzory a napraviť každú krivdu, s ktorou sa stretne, aby jeho meno získalo nesmrteľnú slávu. Na cestu sa vydal na svojej vychudnutej kobyle Rocinante a so svojím spoločníkom Sanchom Panzom, ktorý ho sprevádza na oslovi.

Keď si už vyčistil zbroj, urobil prilbicu, dal meno svojmu koňovi a pokrstil aj sám seba (z Alonsa Quijana na Dona Quijota, pozn. ZK), bol si istý, že mu už nič nechýba, len nájsť si dámu, do ktorej by sa zaľúbil, lebo potulný rytier bez ľúbosti je ako telo bez duše.[6]

Albín Brunovský: Don Quijote 4., 1964, Slovenská národná galéria 

Albín Brunovský: Don Quijote, 1964, Slovenská národná galéria

Medzi najznámejšie scény románu patrí Quijotov boj s obrami, teda s veternými mlynmi. Quijote napriek stretu s realitou presviedčal Sancha Panzu, že veterné mlyny boli skutočne obri, ale v poslednej chvíli ich premenil čarodejník Freston, ktorý ho tak neznášal, že mu nedoprial radosť z víťazstva. Moment, kedy Quijota zachytilo rameno veterného mlyna, zobrazil svojím typickým rukopisom Albín Brunovský. Ten Quijota aj koňa Rocinante videl ešte oveľa chudších ako Hložník a ešte viac tak zdôraznil ich neurotickosť a zúfalstvo, respektíve bláznovstvo. Brunovského ilustrácie vyšli v revidovanom vydaní románu z roku 1965. K tomuto vydaniu vyšiel aj doslov k slovenskému prekladu Vladimíra Olerínyho. Vďaka politickému odmäku mohol nahradiť doslov sovietskeho hispanistu Alexandra Smirnova z prvého vydania.

Cervantes inšpiroval aj viacerých slovenských básnikov a maliarov. Don Quijote ako tragický hrdina „bojujúci proti veterným mlynom“ bol častým námetom najmä v období medzi dvoma vojnami. Azda najčastejšie ho maľoval Cyprián Majerník, ktorý našiel inšpiráciu v dielach Honoré Daumiera. V Majerníkovom diele rytier symbolizuje aj nezlomnú a tvrdohlavú vôľu napredovať napriek beznádeji, vojnovej skaze a kolapsu civilizácie. Stáva sa smutným hrdinom v nekonečnej sérii anonymných jazdcov, utečencov a bezcieľných pútnikov

Cyprián Majerník: Don Quijote a Sancho Panza, okolo 1940, Slovenská národná galéria

Cyprián Majerník: Don Quijote a Sancho Panza, okolo 1940, Slovenská národná galéria

 

Chytil romantický donkichotovský tón, ktorý mu odteraz čestnosťou, ušľachtilosťou a nezištnosťou pomôže prenášať sa aj cez tie najstrašnejšie podoby skutočnosti...“ napísala o tomto období programového romantizmu v Majerníkovej tvorbe v monografii z roku 1981 Ľudmila Peterajová.[7] Klára Kubíková identifikovala Dona Quijota ako Majerníkovho „partnera na dialóg o fatálnej dezilúzii podnietenej nielen vojnovou apokalypsou, ale aj vlastnou nevyliečiteľnou chorobou.[8] Jeho diela sa stali podnetom aj pre Ladislava Novomeského, ktorý podľa jedného z Majerníkových obrazov napísal báseň uverejnenú v zbierke Stamodtiaľ (1964).

Aj ilustrátora Jaroslava Vodrážku inšpiroval Don Quijote. Jeho tvorbu poznáme najmä vďaka ikonickým ilustráciám rozprávok Jozefa Cígera Hronského ako Smelý zajko alebo Budkáčik a Dubkáčik. Z polovice 60. a zo 70. rokov pochádza niekoľko grafík a uhľokresieb na motívy Cervantesovho rytiera. V 80. rokoch vytvoril Vodrážka sériu expresívnych skíc fixkou, na ktorých postavu rytiera Dona Quijota nachádzame len s veľkou dávkou fantázie, hoci práve tie sú z jeho zobrazení Cervantesovho hrdinu nepochybne najvýraznejšie.

Jaroslav Vodrážka: Don Quijote I., 1980, Galéria umenia Ernesta Zmetáka

Jaroslav Vodrážka: Don Quijote I., 1980, Galéria umenia Ernesta Zmetáka

 

Román inšpiroval aj viacero divadelných či baletných adaptácií. Do dejín slovenského divadelníctva sa významne zapísala inscenácia podľa predlohy Zmúdrenie Dona Quijota od českého básnika Viktora Dyka, ktorá mala premiéru v roku 1932. Režíroval ju avantgardne orientovaný český režisér Viktor Šulc. Odvolával sa na najnovšie trendy v divadlách v Moskve a v Berlíne, no pri aktualizácii nechcel zájsť až tak ďaleko, aby inscenácia prestala byť zrozumiteľná. Podstatnou líniou jeho dramaturgického výberu bola protivojnová agitácia a vyjadrenie obáv z aktuálneho diania vo svete.[9]

Scénu pre Zmúdrenie Dona Quijota navrhol Ľudovít Fulla, ktorý sa začiatkom 30. rokov krátko venoval aj scénografii. Jeho scény boli zväčša jednoduché, výrazne geometricky členené, prípadne minimalisticky zariadené dobovým nábytkom a doplnené o jeho obrazy – takzvané „typografické kompozície“, resp. „neužitočné typografické básne“.[10] Scénu k inscenácii Dykovej „absolútnej poézii“ vytvoril zo sústavy kubusov, pričom niektoré z nich boli pohyblivé, a tak vznikali na scéne rôzne variácie. Na reálny svet odkazovali len menšie detaily. Scéna bola ladená do šedých a zelených tónov s farebnými akcentmi niektorých častí. Fulla scénu vnímal ako obraz: „Čistota farby bola zvýraznená svetlom tej istej farby. Ďalšou manipuláciou svetelných efektov sa docielili farebné  variácie, ktoré podľa potreby stierali hranatosť a zmäkčovali na scéne vytvorený obraz.“[11] Séria návrhov v zbierkach Slovenskej národnej galérie zobrazuje niekoľko variácií scény a v dvoch prípadoch aj technické popisky k rozmerom jednotlivých častí či ich funkcii a pohyblivosti.

Ľudovít Fulla – Skica k scénickému návrhu k inscenácii V. Dyka: Zmúdrenie Dona Quijota III. (detail), 1932, Slovenská národná galéria

Ľudovít Fulla – Skica k scénickému návrhu k inscenácii V. Dyka: Zmúdrenie Dona Quijota III. (detail), 1932, Slovenská národná galéria

 

Úprimnosť Quijotovho bláznovstva najkrajšie ilustruje dobrodružstvo s bábkarom. V strede predstavenia sa postavil, „vytiahol meč, priskočil k javisku a začal rúbať do maurského bábkového národa a s neslýchanou prudkosťou... Keď Don Quijote dokonal dielo skazy a z bábkového divadla ostaly (sic) len trosky, trochu sa upokojil a riekol: „Kiež by tu v tejto chvíli stáli predo mnou všetci tí, ktorí neveria, ako sú svetu potrební potulní rytieri...“ Zdeseného a nešťastného bábkarskeho majstra musel upokojovať Sancho Panza: „Uisťujem ťa, že môj pán Don Quijote je taký dobrý, že až pochopí, ako ti ukrivdil, ochotne ti všetku škodu mnohonásobne vynahradí.“ Po chvíli presviedčania Quijote skutočne pochopil, že zmasakroval bábkové divadlo a svoje konanie vysvetlil takto: „Tentoraz mi opäť prichodí uveriť, že čarodejníci, ktorí ma prenasledujú, ustavične mi predkladajú pred zrak veci, aké vskutku sú, a potom vzápäť mi ich pretvárajú vo veci, ako oni chcú. Na svoju česť hovorím, že sa mi zdalo, ako by všetko do litery bolo skutočnosťou, čo sa odohralo na javisku... Jednako však odsudzujem sa na zaplatenie spôsobenej škody.

Spisovateľ Geoffrey Gibson tvrdí, že práve to Quijotove bláznovstvo je v skutočnosti oslavou slobody a práva každého z nás byť iným. Citoval tiež Freuda, ktorý pripodobnil Quijota ku každému z nás: „Pred tým, ako sme mali to šťastie, že sme pochopili hlbokú pravdu o láske, boli sme tiež všetci vznešení rytieri blúdiaci svetom zapleteným vo sne. Zle sme si vysvetľovali aj tie najjednoduchšie veci, zveličovali sme bežné veci na niečo vznešené a nevšedné a tým sme mohli spraviť zlý dojem na iných. Aj preto, my ľudia budeme vždy čítať s rešpektom o tom, čo sme raz boli aj my a z časti aj stále sme...[12]

Ján Hanák: L. Gyurkó: Hrôzostrašné dobrodružstvá a prekrásna smrť Dona Quijota de la Mancha, 1977, Slovenská národná galéria

Ján Hanák: L. Gyurkó: Hrôzostrašné dobrodružstvá a prekrásna smrť Dona Quijota de la Mancha, 1977, Slovenská národná galéria

 



Použité zdroje:

1. DE CERVANTES SAAVEDRA, Miguel. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha. [ vyd.]. Bratislava : Tatran, 1951.

2. DE CERVANTES Y SAAVEDRA, Miguel. Don Quijote a Sancho Panza. [Zo španielskeho originálu El ingenioso hidalgo Don Quijote de la Mancha a Novelas ejemplares preložili a poznámky spracovali Jozef Félix a Vladimír Oleríny. Verše prebásnili Vojtech Mihálik a Víťazoslav Hečko. Štúdiu a chronológiu autorovho života a diela napísal Vladimír Oleríny.] 1. vyd. Bratislava, Tatran 1974.
3. Miguel de Cervantes – Don Quijote (rozhlasová hra / 1994 / slovensky). Preklad: Jozef Felix. Pripravila: Jana Hevešiová. Dramaturgia: Dagmar Kinčeková. Hudobná spolupráca: Katarína Cútová. Zvuková a technická spolupráca: Peter Daniška, Marek Petrík, Alena Vašeková. Réžia: Róbert Horňák.

Poznámky:


[1] DE CERVANTES SAAVEDRA, Miguel. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha. [1. vyd.]. Bratislava : Tatran, 1951, s. 9-10.
[2] TASR, Hispanisti v SR si pripomenuli 400. výročie vydania Cervantesovho Don Quijota.
[3] ŠIŠMIŠOVÁ, Paulína. Štyri storočia v znamení Cervantesa.
[4] DUŠÍKOVÁ, Anikó. Duchaplný šľachtic Don Quijote de la Mancha: kontext vzniku prvej slovenskej adaptácie Cervantesovho románu „El ingenioso hidalgo Don Quijote de la Mancha“. In. World Literature Studies, 1, vol. 8, 2016, s.61-73.
[5] ŠIŠMIŠOVÁ, Paulína. Štyri storočia v znamení Cervantesa.
[6] DE CERVANTES SAAVEDRA, Miguel. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha. [1. vyd.]. Bratislava : Tatran, 1951, s. 11.
[7] RUSINOVÁ, Zora. Dejiny slovenského výtvarného umenia. 20. storočie. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2000, s. 75.
[8] RUSINOVÁ, Zora. Dejiny slovenského výtvarného umenia. 20. storočie. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2000, s. 75.
[9] ŠTEFKO, Vladimír – KOPAS, Lukáš – BEŇOVÁ, Juliana et al. Dejiny slovenského divadla. (I.) Bratislava : Divadelný ústav, 2018, s. 210.
[10] MOJŽIŠOVÁ, Iva – POLÁČKOVÁ, Dagmar. Slovenská divadelná scénografia 1920 – 2000. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2004, s. 40.                                                                                                                                                                                                                
[11] MOJŽIŠOVÁ, Iva a POLÁČKOVÁ, Dagmar. Slovenská divadelná scénografia 1920 – 2000. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2004, s. 43.
[12] GIBSON, Geoffrey. Turgenev on Hamlet and Don Quixote.