17. december 2020
Kolekcia obsahuje 65 diel
8 minút

Nejde o krásu ľudského tela, tá sa dá vidieť len na skutočnom živom tele. Ide o „krásne” zobrazenie (emocionálne kladné zobrazenie) ľudského tela, a to je niečo iné.
– Ján Šmok

Akt, pôvodné označenie pre štúdiu pohybu alebo postoja nahého ľudského tela, prešiel v dejinách umenia mnohými premenami. Od realizmu k abstrakcii, od nevinnosti k erotike, od romantiky ku chladnej vecnosti. Akt je nielen zdrojom estetického zážitku, ale i pomôckou, ako usmerniť vzťah k nahému telu. Nahota je súčasťou človeka odpradávna a emotívna reakcia na ňu patrí medzi prirodzené ľudské prejavy.

Nad fotografickým aktom, nahým telom či dokonca aj nad obyčajnou ľudskou láskou sa istý čas rozliehalo mlčanie. Obraz nahého tela je v niektorých prostrediach stále niečím výnimočným. V umení ale nejde o ostych. Každé dielo predstavuje určitý emocionálny výber a estetickú perspektívu. Nijaká časť tela preto nie je menej vhodná či „čistá” sama o sebe. Niekedy sa hovorí, že akt navádza k obdivu „zvieracích” hodnôt človeka. Nemáme vraj obdivovať krásu tela, ale krásu duše. Tieto dve reakcie sa však navzájom nevylučujú.

Každé telo svojimi proporciami niečo navodzuje, niečo pripomína. Je to systém línií a objemov. Akt je dokumentom rozmanitosti ľudských typov a figúr, no až na výnimky si vyžaduje inscenovanú situáciu a dobrovoľný model. Maliari, sochári a kresliari môžu pri tvorbe aktu pracovať s elimináciou a majú nekonečné štylizačné možnosti. Fotografi sú väčšmi viazaní skutočnosťou a neraz okrem hry svetla a tieňa využívajú anonymitu či obfuskáciu. Náznaky, inotaje a evokácie tu majú obzvlášť silný výrazový potenciál.

Ľuba Lauffová – Akt, 1969, Slovenská národná galéria

Ľuba Lauffová – Akt, 1969, Slovenská národná galéria

 

Žáner aktu spracovali slovenské fotografky a fotografi v pestrej palete techník od montáže cez farebné tónovanie, cibachrom až po luminografiu. Špecifiká autorských postupov tak pri stabilnom motíve tela prichádzajú do popredia a podmieňujú výsledný efekt.

Ján Krížik stavia na ateliérovej fotografii. Neusiluje sa o ušľachtilú estetizáciu a neskrýva ženské telo v hre svetla a tieňa. Naopak, telo, jeho hmotu a zmyslovosť, robí stredobodom svojich diel. Využíva ženský aj mužský akt ako nástroj rôznych inscenačných hier a postupov. Prostredníctvom zmyslovej a telesnej krásy chce rozprávať, meditovať, pochybovať, filozofovať, tlmočiť, pýtať sa a vysvetľovať. Cez motív zrkadla sa do jeho diela dostáva problém identity a fragmentárnosti ľudskej existencie. Experimentuje s fotografickými postupmi a niekedy voľne interpretuje diela z dejín výtvarného umenia a mytológie a komponuje do nich aj seba samého.

Hneď v mojich začiatkoch som sa zameral na inscenovanú fotografiu. Nikdy sa nespolieham na náhodu, ale o všetkom premýšľam a vizuálne komponujem.”

Ján Krížik – Pozdrav Gabrielle D' Estreés a sestre III., 1982 – 1983, Slovenská národná galéria

Ján Krížik – Pozdrav Gabrielle D' Estreés a sestre III., 1982 – 1983, Slovenská národná galéria

 

Aj pre Ľubu Lauffovú bol charakteristický záujem o ateliérovú fotografiu a tiež expresia kdesi na pomedzí snového a reálneho, telesného a duchovného. Pomocou fotografie skutočnosť nielen zaznamenáva, ale aj priamo vytvára. Pri inšpirácii slávnou fotografiou Plávajúci akt od Edwarda Westona Lauffová inscenovala akčnú intervenciu vlastným fotografickým aktom, ktorý púšťa na hladinu plaveckého bazéna medzi hráčov vodného póla. V neživotnej, na hladine sa vznášajúcej fotografickej reprodukcii vstúpila do športovej hry a narušila ju svojou krehkou zmyselnosťou.

Ďalším príkladom je spojenie dvoch slávnych diel, Ingresovho Tureckého kúpeľa a interpretácie tohto diela Man Rayom – Ingresove husle. V prípade Lauffovej ide o posun posunu, zmnoženú interpretáciu. Motív ženy, ktorej krivky pripomínajú sláčikový nástroj, dopĺňa o muža hudobníka, ktorý v nežnom dotyku dopovedá fotografickú kompozíciu. Lauffová uprednostňovala aranžovanie a podporila tým boom inscenovanej fotografie na Slovensku.

Ľuba Lauffová – Archív JK/Man Ray: Ingresove husle (2. Majstrovstvo Bratislavy... téma: Zmyselnosť), 1979, Slovenská národná galéria

Ľuba Lauffová – Archív JK/Man Ray: Ingresove husle (2. Majstrovstvo Bratislavy... téma: Zmyselnosť), 1979, Slovenská národná galéria

 

Olga Bleyová mala sklon k výraznej výtvarnej štylizácii a sugescii fantázie, poézie a snenia. Pracovala s technikami montáže i s abstrahovaním tonálnych škál do takmer grafického obrazu. Jej ženské akty sú autorsky osobité fotoobrazové, fotografické a fotomagické vízie o kráse ženy. Komponuje v nich celok, polocelok a detail ženského tela. Svetlom odhaľuje krásne objemy, tvary a línie. Vytvára bizarné siluety, elegantné a graciózne plošné plány tela. Prezentuje hry a súhry, svetlá i tiene, pokoj a pohyb tela. Pozná jeho dynamiku a statiku. Zobrazuje jeho nežnú monumentalitu a nekonečnú príťažlivosť.

Oľga Bleyová – Akt V., 1973, Slovenská národná galéria

Oľga Bleyová – Akt V., 1973, Slovenská národná galéria

 

Pavol Hudec-Ahasver doviedol inscenáciu do veľmi osobitej roviny a často pri tom využíval ostré spájanie protikladov. Neexistovali hranice, ktoré by mal rešpektovať. Erotický podtón svojich snímok nekamufloval. Na jednej z nich skombinoval v duchu Manetových Raňajok v tráve odetú mužskú postavu s nahou ženskou postavou. Neosobný akt postavený na kontrastoch, v ktorom sa snúbia protichodné prvky, je priamym opozitom k fotografii, na ktorej zachytáva melancholickú a osudovo nežnú ženu (model mu robila sochárka Lea Vivot) objímajúcu torzo mužskej postavy. Akoby zachytil jedinečný okamih súznenia tela a vedomia. Krásu nehľadal iba v telesnej dokonalosti, na jeho záberoch nájdeme aj telá poznačené starobou či rôznymi atypickými situáciami. O tomto svojom tvorivom období hovorí:

Ja som iba fotografoval všetko, čo sa okolo odohrávalo. 60. roky boli slobodnejšie, po celom svete vládla dobrá nálada, to proste nešlo nefotiť. Vtedy neboli počítače ani telefóny. Teraz už o seba ľudia nemajú záujem, neviem, koho by som dnes fotil.

Pavol Hudec-Ahasver – Bez názvu, 1960 – 1970, Slovenská národná galéria

Pavol Hudec-Ahasver – Bez názvu, 1960 – 1970, Slovenská národná galéria

 

Pôvaby ženského tela vníma aj Tono Stano ako fascinujúci prírodný úkaz, ako dokonale naladený nástroj. Jeho snímkam nechýba humor, ľahká irónia a mystifikácia. Vždy ho zaujímalo tajomstvo, ktoré na fotografii zostáva aj po tom, ako je všetko fyzicky odhalené. Častou elimináciou tváre sa vzdáva podpornej funkcie jej výrazu, a o to väčší dôraz kladie na komunikatívnosť tela samotného. Ženské telo je v prípade tvorby Tona Stana dominantné, no zmyselnosť a erotika sú až v druhom pláne. V jeho postoji je vášeň aj rešpekt. Preto vnímame ženy na jeho snímkach ako emancipované bytosti, ktoré pristúpili na inteligentnú obrazovú hru. Ako sám hovorí:

Ženské telo je pre mňa nevyčerpateľnou témou. Zo ženy pochádza všetko, nakoniec aj ten chlap.

Tono Stano – Bronkameň, 1999, Oravská galéria

Tono Stano – Bronkameň, 1999, Oravská galéria

 

Kamil Varga je popredným fotografom Slovenskej novej vlny. Počas 80. rokov začal experimentovať s kombináciou luminografie – kreslenia svetlom – a viacnásobnej expozície záberov ľudského tela. Vďaka týmto technikám nebol závislý na skutočnej podobe sveta a mohol vytvárať vlastnú realitu, ktorá odrážala jeho záujem o mystiku, metafyziku a východné filozofie. Varga na fotografiách využíva vlastné telo, abstrahuje či zmnožuje jeho časti do kaskádových kompozícií so spirituálnym podtónom. V priestore medzi svetlom a temnotou skúma svoje vnútro, povahu ľudskej existencie či vzťah človeka a vesmíru.

Kamil Varga – Jesenná psychoterapia, 1988 – 1989, Slovenská národná galéria

Kamil Varga – Jesenná psychoterapia, 1988 – 1989, Slovenská národná galéria

 

Cieľom fotografického aktu nie je ani tak oslava dokonalosti, ako skôr emotívny účinok opierajúci sa o vzťah človeka voči telesnosti. Slovami Sokratovho žiaka Xenofóna:

Oheň páli len tých, čo sa ho dotknú, ale krásne bytosti vznecujú aj tých, ktorí sú vzdialení. Lebo zrak prebúdza citový efekt.

 


 

Použité zdroje:

KRALOVIČ, Ján: Majstrovstvo za dverami. Bratislava : Slovart, 2017.

ŠMOK, Ján: Akt vo fotografii. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1969.

MACEK, Václav: Slovenská imaginatívna fotografia 1981-1997. Bratislava : FOTOFO, 1998.

ZÁBRANSKÁ, Elena-Lichá: Ľuba Lauffová. Bratislava : FOART, 2013.

JABLONSKÁ, Beáta: Ján Krížik: LXX. Bratislava : FOTOFO, 2013.

JUŘÍKOVÁ, Magdalena: Tono Stano. Praha : Torst, 2005.

BLEYOVÁ, Oľga: Oľga Bleyová: Spoza dverí. Bratislava : Štúdio L+S, 2005.

Nové kolekcie, články a tipy na výtvarné diela 2x mesačne.
Odoslaním súhlasím so spracovaním osobných údajov.
Nové kolekcie, články a tipy na výtvarné diela 2x mesačne.
Odoslaním súhlasím so spracovaním osobných údajov.