10. marec 2021
Kolekcia obsahuje 86 diel
7 minút
„...narodil som sa takmer presne v čase, keď zomrela v Amerike Marylin Monroe – tak si myslím, že som jej reinkarnácia potrestaná za niečo nekalé....“
Aleš Votava, 2001

Shakespearovu Búrku mnohí označujú za totemickú inscenáciu Aleša Votavu a jedno z jeho najlepších diel. Votava na nej spolupracoval s kostýmovou výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou. Môžeme preto spolu s maketou, návrhmi scény a skicami predstaviť aj jej kostýmové návrhy.

Aleš Votava (1962  ̶  2001) bol jedným z posledných žiakov Ladislava Vychodila, zakladateľa bratislavskej scénografickej školy. Jeho vedenie, ako aj vplyv akčnej scénografie predchádzajúcej generácie autorov Jozefa Cillera, Jána Zavarského a Tomáša Berku, sa vo Votavovej tvorbe pretavili do špecifického výtvarného jazyka. Rudolf Fila označil Votavu za univerzalistu, ktorý dokázal tvoriť v rôznych podmienkach a maximálne využiť dostupné materiály, pričom si vždy všetko do najmenšieho detailu rozkreslil a popísal. Za najdôležitejšiu považoval schopnosť odhadnúť hranice možného – „tlačiť možné až na samé jeho hranice“. (POLÁČKOVÁ, Dagmar, 2007, s. 40)

Vysokú školu múzických umení ukončil Votava v polovici osemdesiatych rokov, kedy už ustupovali klasická vychodilovská scénografia, vytváraná prevažne z pevných materiálov ako drevo či kov, aj akčný prúd Cillera, Zavarského a Berku zameraný na dekonštrukciu scény. Votava vychádzal z čiernej farby a podobne ako Vychodil považoval neutrálnu farebnosť scény za kľúčovú. Práve farebnosť povýšil na akčný princíp – vytváral ju najmä svetlom a hrou s tieňom, odrazom, či priesvitnosťou materiálu.

Aleš Votava, autoportrét s maketou. Nedatované, OF Aleš Votava, AVU SNG.

„Môj pedagóg Ladislav Vychodil nás viedol k tomu, aby sme po každej tretej scéne vyskúšali nový materiál.“

           

V inscenácii Shakespearovej Búrky sa mu podarilo kombináciou materiálov vytvoriť vierohodnú atmosféru a zachytiť emocionálnu podstatu textu. Podľa niektorých recenzentov bola scéna jedinou interpretáciou hry a režisér nechal text plynúť bez väčších zásahov.

„Tak sme začali zháňať všetky dostupné materiály a podklady súvisiace čo i len okrajovo s témami Búrky. O mágii, prostriedkoch moci, odporu, boja, jej udržiavania, o renesancii, o vynálezoch, technických zázrakoch, Indiánoch, o inscenačných stereotypoch či klišé atď. Vždy je dobré mať dostatočne široké manipulačné pole a dostatok podnetov, aby bolo z čoho vyhadzovať...“ (POLÁČKOVÁ, Dagmar, 2007, s. 221)

 

Režisér požiadal Votavu o scénu, v ktorej by sa herci vynárali a mizli. Opisoval to skôr ako živý plot, prípadne akúsi zavesenú drapériu. „České pravidlo, že stačí „nasvícit prkno a hadr a je umění“ ma naozaj desí... Nemám dôveru v textílie na scéne, väčšinou pôsobia strašne amatérsky.“  (POLÁČKOVÁ, Dagmar, 2007, s. 221)

Úvodný efekt búrky však Votava vytvoril práve vďaka rozpohybovanej drapérii a striebornej fólii, na ktorú zospodu fúkal pohybujúci sa prúd vzduchu. Vlnenie fólie simulovalo vlnenie mora aj hrozivú búrkovú oblohu. Vďaka zvukovým efektom a náznakom plachiet a rebríkov mal divák dojem, že sleduje hrôzostrašnú scénu práve sa potápajúcej plachetnice.

 

Aleš Votava. William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík.

 

Búrku spôsobila éterická postava Ariel na žiadosť mága Prospera. Prospero žil so svojou dcérou na ostrove vo vyhnanstve po tom, ako ho jeho brat Antonio obral o titul milánskeho kniežaťa. Práve Antonio bol jedným z preživších z potopenej plachetnice. Prospero pomocou svojich kúziel manipuloval so stroskotancami a napokon dosiahol svoj plán – zasnúbiť svoju dcéru s Ferdinandom, synom Antónia. Bratia sa v závere hry zmierili a vydali sa spolu na cestu späť do Talianska.

Ostrov by v shakespearovskej dobe mohol symbolizovať utópiu nového sveta, akýsi opak skazenej civilizácie. Po búrke prichádza čas urovnať vyhrotené medziľudské vzťahy a vzájomné odpustenie je jediným prostriedkom návratu do civilizácie.

 

Hlavné postavy inscenácie Búrka
Alexandra Grusková – W. Shakespeare: Búrka X. - ProsperoAlexandra Grusková – W. Shakespeare: Búrka XIV. – Ariel Alexandra Grusková – W. Shakespeare: Búrka I. – Miranda Alexandra Grusková – W. Shakespeare: Búrka XXII. – AntonioAlexandra Grusková – W. Shakespeare: Búrka IV. – Ferdinand Alexandra Grusková – W. Shakespeare: Búrka VII. – Caliban 

 

Mágia umožňovala Prosperovi zasahovať do osudov iných ľudí na ostrove, avšak sám sa z neho nevedel dostať preč. Votava s Gruskovou tento aspekt zdôraznili prostredníctvom kúzelníkovho plášťa, ktorý bol schopný zakryť celý labyrint reprezentujúci ostrov. Pohyby plášťa vytvárali svetelné a pohybové efekty a zároveň akoby ohraničovali priestor, na ktorý mal Prospero dosah.

Votava tvrdil, že najlepšia scénografia je tá, ktorú si človek ani neuvedomí, lebo funguje v jednote s ostatnými zložkami. V prípade Búrky však bola scéna natoľko dominantná, že si mnohí z inscenácie po rokoch pamätajú práve ju.

Aleš Votava. Fotografia z inscenácie: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria. Fotografia: Jana Nemčoková.

 

Rozčlenená podlaha potiahnutá ostrozelenou látkou zámerne kládla hercom prekážky – postavy blúdili, strácali sa a znovu sa objavovali. Nebolo potrebné zbytočne ilustrovať ostrov. Stroskotanie a blúdenie dostatočne vyjadroval labyrint. Východisko z neho bolo vidno len „zhora“, čo sa tvorcom podarilo vyjadriť veľmi jednoducho zmenšeninou labyrintu s vyrezávanými drevenými postavičkami samotných postáv. Hrali sa hru na mocných a sami tak manipulovali vlastnými osudmi z pozície vyšších síl.

 

Aleš Votava. Maketa k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000
Aleš Votava. maketa k inscenácii: 	William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.Aleš Votava. maketa k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.Aleš Votava. maketa k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.Aleš Votava. maketa k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.Aleš Votava. maketa k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.

 

Ideu labyrintu našiel Votava v akejsi historickej knihe, ktorú si priniesol z Amsterdamu. Rytinu, ktorá ho k scéne inšpirovala, si starostlivo odložil spolu s desiatkami skíc. Hľadal v nich ten správny tvar a rozloženie priestoru. Rozpočet mu nedovolil realizovať sklenenú vežu pre Prospera, no jej podobu si dokážeme predstaviť vďaka podrobným návrhom, v ktorých navrhol aj mechanický systém umožňujúci let Ariela. 

Finálne scénické návrhy Votava vytvoril ako jednoduché koláže na zelenom podklade. Lepil naň biele časti s jemnou kresbou, niekedy doplnené striebornou fóliou či čiernym papierom. Votava chcel v návrhoch vyjadriť predovšetkým premeny scény a technické detaily. Na rozdiel od Vychodila však už nekládol taký dôraz na finálne vypracovanie návrhov do maliarskej podoby hodnej rámu a miesta na stene.

 

Aleš Votava. Scénické návrhy k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000
Aleš Votava. Scénický návrh k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.Aleš Votava. Scénický návrh k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.Aleš Votava. Scénický návrh k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.Aleš Votava. Scénický návrh k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.Aleš Votava. Scénický návrh k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.Aleš Votava. Scénický návrh k inscenácii: William Shakespeare: Búrka, 2000, Slovenské národné divadlo, réžia: Peter Mikulík. Slovenská národná galéria.
 

 

Jemné akvarelové kostýmové návrhy Alexandry Gruskovej štýlovo aj výrazom ladia s Votavovými návrhmi, avšak dodávajú im farebnosť. Kostýmy zasadzujú hru do historického obdobia renesancie a na ich detailnom vypracovaní si výtvarníčka dala veľmi záležať. Predstavovali jedinú dekoráciu inak hladkej čistej scény bez akéhokoľvek nábytku.

 

 

Silný divácky zážitok z insc Búrka nedokážu kompletne simulovať fotografie, audiovizuálne záznamy ani scénické návrhy. Votavove inscenačné princípy a absolútna jednoduchosť nápadu aj prevedenia zostávajú inšpiráciou pre ďalšie generácie scénografov.

 

 



Použité zdroje:
GRUSKOVÁ, Anna: Mať chuť učiť sa a učiť scénografiu. [Kat. nerealiz. výst.] Bratislava : Divadelný ústav, 2001, s. 18.
POLÁČKOVÁ, Dagmar: Aleš Votava. Bratislava : Slovart a SNG, 2007, s. 40.
Dagmar Poláčková, kunsthistorička a kurátorka monografickej výstavy Aleša Votavu v SNG v roku 2006.
Múry sú vysoké a hrubé. Dokumentárny film o Alešovi Votavi. Réžia: Juraj Johanides, 2010.