Blanka Votavová (1933 – 2018), matka scénografa Aleša Votavu, sa od nástupu na výtvarnú scénu paralelne venovala knižnej ilustrácii, voľnej grafickej tvorbe a príležitostne aj technike art protis. Ilustrovala viac než 50 kníh, prevažne detskú literatúru a poéziu. Počas piatich tvorivých dekád sa dostala do kontaktu s publikom mnohých krajín prostredníctvom desiatok kolektívnych aj individuálnych výstav. V roku 1960 nasledovala svojho manžela, hudobníka Ferdinanda Votavu, do Bratislavy. Do Prahy sa vracala už iba sporadicky. 

V diele Blanky Votavovej nenachádzame veľké dramatické či epické témy. Jej grafická tvorba je pokojná, harmonická, komunikatívna a v tom najlepšom zmysle slova ženská. Inšpirácie dejinami kultúry, hudbou, umením a literatúrou interpretuje jedinečnou osobnou optikou. Autorka uprednostňovala jednoduchú kresbovú líniu a subtílne vystavaný obrazový priestor. Hĺbavý charakter diel umocňovala kombinovaním suchej ihly s technikami leptu a akvatinty.

Blanka Votavová – Divné ticho, 1970, Galéria umenia Ernesta Zmetáka

Začiatkom 70. rokov Votavová rozšírila svoj autorský program o plastickú grafiku. Pokusy v rôznorodých materiáloch zdokumentovala sériou „bielych“ grafík Rieka, Ticho či Divné ticho. Neskôr prešla k technike farebného leptu vo väčších formátoch. Do striedmych farebných plôch a gradientov vkladala jemnou obrysovou linkou záhadné siluety postáv. Nežné pianissimá (pianissimo = potichu), svieže divertimentá (divertimento = zábava), návraty do antiky a renesancie, šťastie neviest, ale i pocity bežnej radosti obklopuje nenápadný, no bohatý lineárny ornament.

Blanka Votavová – Nevesta II. (detail), 1973, Slovenská národná galéria

Autorka rada experimentovala s podkladmi, farebnosťou, intenzitou odtieňa a technickým spracovaním výtlačku. Jednotlivé reprodukcie motívov sa preto mierne líšia a každý vlastnoručne očíslovaný a podpísaný list si udržuje charakter originálu.

Diela v kolekcii skôr než príbeh spája akási láskavá poetika a citlivý vhľad do tajomného sveta ľudských emócií. Z útulného ticha pastelových tónov vyžaruje autorkina úcta k daru života a jej pokora pred majestátom výtvarného remesla.

„Bože, koľko sily je v tejto žene, čo si zvolila cestu k dokonalosti cez jemnosť.” – Aleš Votava

Použité zdroje:
Blanka Votavová : Cesty do Ticha. Bratislava : GMB, 2003.
KLOBUČNÍKOVÁ, Magdaléna - BACHRATÝ, Bohumír. Blanka Votavová : údolie pamäti = valley of memories. Nové Zámky : Galéria umenia v Nových Zámkoch, 2010.
Barbora Matáková: Cez smrť syna našla svoju cestu do ticha. SME Kultúra, 2018.