„Bolo treba napísať článok o prírodných krásach Považia - autor je Ján Halaša. Kto napíše sprievodcu po Trenčianskych Tepliciach a okolí? Ján Halaša. Hľadá sa sprievodca po hrade pre zájazd učiteľov alebo žiakov, kto sa obetuje? Pán lekárnik Halaša. Kto rozhýbe a pomôže znovu vybudovať chatu na Inovci? Magister Halaša. A tak to beží deň čo deň, čo týždeň, čo mesiac. Kto zariadi, aby sa získali peniaze na stavbu lodenice? Zas náš ujo Janko. Kto venuje ceny na lyžiarske, či vodácke závody? Zachraňuje a robí aj mecenáša pán magister Halaša.“
– Vladimír Chovan, spomienky na Jána Halašu

Ján Halaša (1893 – 1981), martinský rodák, lekárnik, autor turisticko-vlastivedných publikácií a obrazových a textových príspevkov v časopise Krásy Slovenska, patrí k hlavným predstaviteľom amatérskej medzivojnovej a povojnovej fotografie. Jeho tvorba z dvadsiatych až päťdesiatych rokov 20. storočia sa vyznačuje osobitou štylizáciou využívajúcou svetelné atmosféry, viaceré priestorové plány či špeciálne fotografické šošovky. Vydal sa cestou nepatetickej každodennej poetiky a dosiahol tak novú kvalitu autorského výrazu.

Zo začiatku Halaša čerpal motívy z Trenčína a jeho okolia, najmä z považských sihotí. Vytváral obrazy s impresionistickým nádychom prudkých svetelných kontrastov a mäkkej kresby, inokedy obohacoval klasickú kompozíciu bohatými škálami prechodov medzi jasom a tieňom. V skupine snímok vyhotovených na papieri okrovej farby vznikali zaujímavé kombinácie čierno kresliacej emulzie so žltkavým odtieňom podkladu.

Ján Halaša – Jesenné ráno (K cieľu), 1939, Slovenská národná galéria

 

V medzivojnovom období začali fotografi intenzívnejšie vnímať dovtedy nevyužitý fotogenický potenciál slovenskej krajiny. Všímali si osobitosti regiónov a ich obyvateľov, z veľkej časti videné očami prechádzajúceho turistu. Nástup motívu človeka je u Halašu taký významný, že spoluurčuje začiatok novej tvorivej etapy.

Ján Halaša – Demänovská ľadová jaskyňa, Po výskume, 1942, Slovenská národná galéria

 

Halašove figurálne motívy si zachovávajú mäkký, oku lahodiaci štýl, no zároveň nenápadne poukazujú na biedu, zlé bývanie či sociálnu nespravodlivosť. Nie sú to jatriace dokumenty plné súcitu, skôr vzbudzujú úctu. Medzi najpôvabnejšie fotografie tohto druhu patria zábery zo života detí. V snímke Nevinný flirt sa spája romantická atmosféra slnečného popoludnia s detailmi roztrhaných konfekčných papúč a rozstrapatených nohavíc. Deti tu symbolizujú čistú, nezdeformovanú pravdu a nádej na spravodlivejšiu budúcnosť.

Ján Halaša – Nevinný flirt, 1936 – 1942, Slovenská národná galéria

 

Ľudskú prácu Halaša zobrazoval ako prirodzenú súčasť života bez dramatických a tragických polôh. Zábery zo smoliarne, kováčskej dielne či vodného mlyna ukazujú pracovné sústredenie, no zároveň pôsobia introspektívne. Autor vedel aj bez strojeného pátosu dodať zachytenému človeku dôstojnosť a dramatickú váhu. Na momentke s názvom Vysoká politika, ocenenej zlatou medailou na celoštátnej výstave amatérskej fotografie, zapálene diskutujú traja muži pri pive, zatiaľ čo šikmé neskoré lúče slnka dodávajú ich rozhovoru takmer filmový či mytologický náboj.

Ján Halaša – Vysoká politika, 1941 – 1942, Slovenská národná galéria

 

Na prelome 40. a 50. rokov, v záverečnom období aktívnej tvorby, sa Ján Halaša so zaujatím vrátil k téme krajiny. Vnímal ju ako fenomén s vlastnými hodnotami – snímka krajiny je jednoducho snímkou krajiny. Autor ju už nefotografuje v ranných oparoch, vo večernom súmraku, v protisvetle. Stále viac ho zaujíma jej ničím nepretvorená podoba, reliéf vlnivého pohybu, štruktúra zalesneného či skalnatého povrchu. Krajinu zachytáva v plnom slnečnom svetle, objavuje jej drobnokresbu a detaily, no nevyhýba sa ani atmosférickým efektom. Fotografia Po búrke dáva na obdiv celý rozsah svetelných podôb konkrétneho miesta v jednom časovom okamihu.

Ján Halaša – Po búrke, 1947, Slovenská národná galéria

 

„Jeho vecné konštatovanie sa odlišuje od bežnej naháňačky za raritami a jeho poézia má inú príchuť ako vtedy vítaná bravúrnosť brilantne podaných zakvitnutých lúk, žiarivo nasvietených zelených či zasnežených strání a chrbtov nedozerných lyžiarskych úbočí. Je to poézia nepatetická, všedná, každodenná. Ale je to poézia. Poézia prírody, aká je, neuhládzanej nápaditým výberom stanovíšť, brilantným slnkom a vzdušnými oblakmi. Poézia jej rudimentárnosti, tvrdosti, sily a sebestačnosti v sile. Poézia plná strohosti, antisentimentality, a možno práve preto blízka a zrozumitelná človeku druhej polovice dvadsiateho storočia.” – Ľudovít Hlaváč

Halaša vo svojich snímkach zašiel pod povrch vonkajšej rázovitosti krajiny a objavoval jej vnútorný život. Snímky pritom použil ako podobenstvo. Cez obrazy konkrétnych regiónov Slovenska hovoril o celom Slovensku. Jeho pocta ženám, mužom a deťom z okolia Trenčína, Oravy, Turca a Liptova či pastvín pod Tatrami, bola poctou pred všetkými ženám, mužom a deťom, všetkými údoliam, vrchom a obrábaným poliam našej krajiny.

„Najmä Slovák Slovákovi nech dožičí zasa, keď závisť nás až priveľmi rozožrala – zdá sa. Teda láska medzi nami, pokoj dobrých ľudí a každý z nás bude šťastný ako Jano z búdy.”

Ján Halaša – Na prístenke. Vlčí vrch, 1937, Slovenská národná galéria

 

Použité zdroje:

LEHOTSKÁ, Oľga; ŠIŠMIŠ, Milan: Ján Halaša: Zborník materiálov z osláv 100. výročia narodenia lekárnika, fotografistu, organizátora turistiky a publicistu PhMr. Jána Halašu. Trenčín : Reg.kult.stred.,Trenčianske múzeum, 1993.

HLAVÁČ, Ľudovít: Ján Halaša. Martin : Osveta, 1980.

Nové kolekcie, články a tipy na výtvarné diela 2x mesačne.
Odoslaním súhlasím so spracovaním osobných údajov.