Spoznajte štyri majstrovské diela z výstavy Slovenskej národnej galérie Generácia 909,76 skutočne do detailov. Audiokomentáre kurátoriek Kataríny Bajcurovej a Vladimíry Büngerovej približujú príbehy vzniku diel, symboliku ukrytú pod povrchom a kontext v tvorbe ich autoriek a autorov. Nahrávky si môžete vypočuť priamo v galérii z vášho telefónu alebo doma spolu so zdigitalizovanými ukážkami diel vo vysokom rozlíšení.

Generácia umelkýň a umelcov, ktorá na výtvarnú scénu nastúpila medzi dvoma svetovými vojnami, bola označovaná aj za tzv. „svedomie doby“. Okrem reflexie aktuálnych spoločenských problémov sa osobnosti tejto skupiny pokúšali priniesť do konzervatívneho umeleckého prostredia na Slovensku nové progresívne myšlienky a chuť experimentovať. Ich diela otvárali nové cesty spracovania tradičných námetov, prinášali nové spôsoby spojenia formy a obsahu a neraz aj po vzore európskych avantgárd búrali mnohé tabu.

V krátkych kurátorských výkladoch si predstavíme dve sochy, jednu kresbu a jednu olejomaľbu. Všetky štyri diela v sebe ukrývajú viac, než sa na prvý pohľad môže zdať.  

 

Julie Horová – Kľačiace torzo, 1934, Slovenská národná galéria

Julie Horová: Kľačiace torzo, 1934

Horová svojím energickým a sebavedomým dielom Kľačiace torzo oslavuje ženské telo, jeho životodarnú silu, krásu a vitalitu. Socha necháva vyznieť prírodnú farbu odlievanej a pálenej hliny s jej zvrásneným povrchom. Autorka namiesto telesných detailov upriamuje pozornosť na organickú siluetu a vyzývavé tvary. Torzo patrí medzi najodvážnejšie diela svojej doby, keďže v polovici 30. rokov boli erotické námety v podaní ženských autoriek takmer nevídané. 

 

 


 

Jozef Kostka – Noc, 1940, Slovenská národná galéria

Jozef Kostka: Noc, 1940

Kostkove „živé“ sochy prijala mladá básnická generácia s nadšením. Označovali ich ako „dýchajúce“ sochy či básne z hliny. Drapéria zahaľujúca ležiace ženské telo tu symbolizuje záhadnú a nevyspytateľnú tmu noci a v prenesenom význame aj chaos obklopujúci Európu v začiatkoch 40. rokov. Kostka spracúva sochársky materiál priam maliarskym spôsobom – vidno jednotlivé „ťahy“, škvrny, brázdy a záseky dláta. Povrch hmoty si žije vlastným životom a jeho interakcia s dopadajúcim svetlom umocňuje tajomnú auru diela.   

 

 


 

Ester Šimerová-Martinčeková: Večerné mesto (1937), Slovenská národná galéria

Ester Šimerová-Martinčeková: Večerné mesto, 1937

Mystická kresba ľudoprázdneho večerného mesta v podaní Ester Šimerovej-Martinčekovej spája analytický spôsob autorkinej práce so spontánnosťou a snahou zachytiť prchavú, premenlivú víziu. Svetlo a tieň spolu súperia vo vírivom tanci, nočné lampy sa zdanlivo menia na stonky poľných kvetov a z obrysov stavieb zostáva iba ich geometrická podstata. Pri pohľade zblízka vidíme ťahy ceruzou narážať na seba, vystreľovať do priestoru a vylievať sa spoza kontúr sotva rozpoznateľných tvarov.

 

 


 

Ján Mudroch – Žena s čiernym klobúkom, 1940, Slovenská národná galéria

Ján Mudroch: Žena s čiernym klobúkom, 1940

Ikonické dielo slovenského výtvarného nadrealizmu je zároveň portrétom ženy v klobúku a podobizňou tzv. Madony s čiernou svätožiarou. Mudroch citoval Rembrandtov motív Zvestovanie, ktoré predtým videl v pražskej národnej galérii. Tajomná madona sa vynára z ťaživej tmy symbolizujúcej stiesnenosť doby, akoby bdela nad osudmi vojnou utláčaného národa. Svetlo obrazu zdanlivo vychádza priamo z jej vnútra. V mnohých Mudrochových dielach možno tušiť čosi nedopovedané, slovami nevysvetliteľné, aj keď sú to napohľad „neškodné“ portréty či zátišia. 

 

 


 

Výstavu môžete po 17. novembri op]5 navštíviť v Esterházyho paláci SNG v Bratislave.