Autori, ktorí zomreli počas roku 1948, sú od 1. januára 2019 voľní. Patria medzi nich impresionista Elemír Halász-Hradil, maliar a výtvarný kritik Emil Pacovský a amatérsky fotograf Ladislav Farkaš. Výtvarné diela sa stávajú voľnými 70 rokov po smrti autora. Voľné diela si môžete z Webu umenia stiahnuť vo vysokom rozlíšení a využívať na súkromné aj komerčné účely – kopírovať, upravovať a ďalej šíriť. Viac o autoroch, ktorí sa stali voľnými v rokoch 2017 a 2018, nájdete v samostatných článkoch.

Elemír Halász-Hradil

 

Elemír Halász-Hradil – Vlastná podobizeň, 1923, Východoslovenská galéria

Elemír Halász-Hradil (1873 – 1948) bol významnou osobnosťou košickej umeleckej scény, pochádzal však z Miškovca a do svojho neskoršieho pôsobiska sa dostal až počas povinnej vojenskej služby. Výtvarné štúdie ho zaviedli do rôznych kútov Európy – vyučil sa za písmomaliara vo Viedni, v Mníchove študoval na súkromnej škole Simona Hollósyho, niekoľko rokov strávil v Paríži na Académie Julian u Jeana-Paula Laurensa a napokon navštevoval majstrovskú školu Gyulu Benczúra v Budapešti. Maľbu krajiny priamo v teréne si Hradil osvojil na pobytoch v umeleckej kolónii v Nagybányi (dnešnom Baia Mare) a vo vyhľadávanej destinácii plenéristov Szolnoku, kde sa spoznal s Konštantínom Kövárim-Kačmarikom – predchodcom košickej moderny.  

Hradilova tvorba sa pohybovala na pomedzí luminizmu, impresionizmu a secesie. Impresionizmus vnímal svojsky – svetelným a farebným efektom v zobrazenej krajine často prisudzoval symbolické významy. Práve krajinárske štúdie spred prvej svetovej vojny patria medzi jeho najlepšie diela, hoci venoval veľkú pozornosť aj portrétnej tvorbe. V Hradilových pohľadoch na mesto a vidiek sa opakuje rozochvená vodná hladina, svetlo rozlievajúce sa priestorom a veľké zástupy ľudí v uliciach a na trhoch.

Do Košíc prišiel Hradil v roku 1894. Spolupracoval tu s Ľudovítom Čordákom, spoločne získali od mesta budovu bývalého suchého mlyna a prerobili ju na ateliér a výstavný priestor. Obaja pôsobili aj ako výtvarní pedagógovia. Hradil školil viacerých výrazných umelcov, ktorí si čoskoro našli vlastný originálny prejav: Konštantína Bauera, Júliusa Jakobyho, Jozefa Kollára, Jánosa Kmettyho či Bélu Kontulyho. Na Webe umenia nájdete viac než sto Hradilových krajinomalieb, kresieb a štúdií z náčrtníkov. Zaujímavou sériou sú kresby z obdobia prvej svetovej vojny, keď Hradil slúžil ako frontový maliar v rakúsko-uhorskej armáde.

Elemír Halász-Hradil – Máčanie konopí, 1920, Východoslovenská galéria

Elemír Halász-Hradil – Máčanie konopí, 1920, Východoslovenská galéria

Elemír Halász-Hradil – Zima na dedine, 1909, Východoslovenská galéria

Elemír Halász-Hradil – Zima na dedine, 1909, Východoslovenská galéria

Elemír Halász-Hradil – Večer pred košickým dómom, okolo 1963, Slovenská národná galéria

Elemír Halász-Hradil – Večer pred košickým dómom, okolo 1943, Slovenská národná galéria

Elemír Halász-Hradil – Interiér košického dómu, 1919, 	Slovenská národná galéria

Elemír Halász-Hradil – Interiér košického dómu, 1919, Slovenská národná galéria

Elemír Halász-Hradil – Doprava dosiek a výmena bojových skupín, 1916,  Slovenská národná galéria

Elemír Halász-Hradil – Doprava dosiek a výmena bojových skupín, 1916,  Slovenská národná galéria

 

 

Ladislav Farkaš

 

Ladislav Farkaš (1895 – 1948) bol neprofesionálny fotograf pôsobiaci počas medzivojnových a vojnových 40. rokov v Trenčíne. V období vojnového štátu nastal vynútený útlm moderny vo všetkých umeleckých odvetviach, pričom od fotografie sa vyžadovalo najmä ukazovanie usmievavého a cnostného Slovenska. Amatérske zoskupenia fotografov mohli existovať iba ako súčasť Klubu slovenských lyžiarov a turistov s implicitným zameraním na vyzdvihovanie krás domoviny. Ladislav Farkaš bol aktívnym organizátorom, spoluzakladal a viedol fotoskupinu tohto klubu v Trenčíne (ďalším významným členom bol Ján Halaša) a zapájal sa do jeho aktivít aj v Bratislave.
 
Venoval sa prevažne zátišiam a vecným záberom krajiny s náznakmi impresionistického myslenia. Dokumentoval najmä Trenčín a jeho okolie na Považí. Jeho zábery využívajú rozptýlené mäkké svetlo a často malebné, ale precízne vystavané kompozície. Typickým prvkom je diagonála zvýrazňujúca perspektívny úbežník, napríklad vo forme brehu rieky, mestských ulíc, vysokohorského zábradlia alebo zakrivenia terénu. Farkašove zátišia sú vyskladané z prostých vecí všedného dňa, starostlivo naaranžovaných akoby podľa vzoru starých maliarskych majstrov. Výnimkou sú detaily ornamentálnych drevorezieb alebo zátišie z fotografovho laboratória s nádobami na vývojku a ustaľovač.

Ladislav Farkaš – Trenčiansky hrad, 1940, Slovenská národná galéria

Ladislav Farkaš – Trenčiansky hrad, 1940, Slovenská národná galéria

Ladislav Farkaš – Lomnický štít, 1938, Slovenská národná galéria

Ladislav Farkaš – Lomnický štít, 1938, Slovenská národná galéria

Ladislav Farkaš – Z môjho laboratória, 1942 – 1943, Slovenská národná galéria

Ladislav Farkaš – Z môjho laboratória, 1942 – 1943, Slovenská národná galéria

 

 

Emil Pacovský

 

Emil PacovskýEmil Pacovský (1879 – 1948) bol všestranný český maliar, ale aj spisovateľ, kritik, estetik a historik umenia. V závere 19. storočia študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na súkromnej maliarskej škole Antona Ažbeho v Mníchove, kde sa zoznámil s Jaroslavom Augustom. Ten ho infikoval svojou láskou k detvianskemu kraju a spolu sa rozhodli v Detve založiť umeleckú kolóniu po vzore dolnosaského Worpswede. Pacovský sám seba označoval za „maliara slovenského ľudu“, jeho tvorba sa opierala o živý etnografický záujem a obdiv k ľudovej kultúre. Na Slovensku pôsobil osem rokov a často chodil maľovať aj na Oravu a do okolitých krajov.

Pacovský bol aktívny umelecký organizátor. V rokoch 1903 – 1908 bol predsedom prvého slovenského výtvarného združenia Grupa uhorsko-slovenských maliarov; po návrate do Prahy založil časopis o umení a filozofii Meditace a v roku 1910 založil krátkodobú, ale významnú skupinu mladých výtvarníkov Sursum. Bol tiež členom Syndikátu výtvarných umelcov československých, v rámci ktorého organizoval množstvo výstav a kultúrnych podujatí. V rokoch 1912 – 1937 vydával grafickú edíciu Veraikon, popri tom písal výtvarné kritiky a recenzie výstav. Jeho štýl spája prvky nemeckého naturalizmu, plenérizmu a luminizmu. Diela Emila Pacovského sú dostupné na písomné požiadanie.

 

Emil Pacovský – Kosec, 1906, Stredoslovenská galéria

Emil Pacovský – Kosec, 1906, Stredoslovenská galéria

Emil Pacovský – Jesenná večerná nálada, 1905, Slovenská národná galéria

Emil Pacovský – Jesenná večerná nálada, 1905, Slovenská národná galéria

 


Použité zdroje:

MARKOVIČ, Peter: Ars cassoviensis : Osobnosti košického výtvarného umenia. Košice : Múzeum Vojtecha Löfflera, 2017.

MRUŠKOVIČ, Štefan - ILEČKOVÁ, Silvia: Slovenské výtvarné umenie 20. storočia (1900-1948). Bratislava : SNG ; Tatran, 1982.

BARTOŠOVÁ, Zuzana - LEŠKOVÁ, Lena: Košická moderna a jej presahy. Košice : Východoslovenská galéria, 2013.

HRABUŠICKÝ, Aurel - MACEK, Václav: Slovenská fotografia 1925 - 2000. Moderna - postmoderna - postfotografia. Bratislava : SNG, 2001

História fotografie mesta Trenčín

Literární archiv Památníku národního písemnictví

Emil PACOVSKÝ: Čipkárka, www.gmb.sk