Pohľad na Bratislavu zo severu od Mierovej búdy

Obdiv a nadchýnanie sa krajinou vzbudzovalo dokonca aj u laikov kresliarske vášne a túžby výtvarne „uchopiť“ krajinu. Začal sa vek „nedeľných maliarov“, pričom príroda sa stala nielen inšpiráciou, ale z hľadiska učenia sa kresleniu aj mimoriadne vďačným objektom. Krajina sa tak stala školou kreslenia, ktoré sa pokladalo za ušľachtilú zábavu, ale aj súčasť vzdelania. Najmä v grafike potom ako krajinári, hoci i príležitostní, pôsobili aj viacerí učitelia kreslenia; v Prešporku napr. Anton Strohmayer a Ignác G. Weissenberg. Charakteristická je Weissenbergova štvorica litografických pohľadov, ktorú venoval svojmu dobrodincovi grófovi Fidélovi Pálffymu, prešporskému županovi a od roku 1830 hlavnému kráľovskému pokladníkovi.

Asi najvýstižnejším príkladom spomedzi Weissenbergových litografií je priam emblematické stvárnenie tejto témy, pohľad, ktorý v sebe spája krajinu, vyhliadku a súčasne zachytáva aj návštevníkov nadchýnajúcich sa oným úžasným výhľadom. Vďaka nápisu pod obrazom vieme, o akú lokalitu ide – je to už zmienená Pokojná búda, hoci zachytenú máme len jej vyhliadku, dokonca pravdepodobne v tvare, v akom ju dal dobudovať práve Fidél Pálffy. Nie je preto vylúčené, že muž ukazujúci priateľovi kam sa má s ďalekohľadom dívať, je práve on. Grafický list tak na jednej strane zobrazuje obdivovateľov prírody z najvyšších kruhov spoločnosti, no zároveň podnecuje recipientov diela k návšteve miesta a k zdieľaniu prežívaného nadšenia. Dnes by sme ho teda mohli považovať za istú formu skrytej reklamy.

Martin Čičo ● Oddychové a výletné miesta Prešporka koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia v kontexte rozvoja krajinárstva (Forum Historiae, 2016, roč. 10, č. 2, s. 111-137)