Anton Jasusch (1882 – 1965) býva označovaný ako „samotár z cieľavedomého programu“ či „osamotený košický modernista“. V jeho tvorbe sa pred 1. svetovou vojnou objavujú vplyvy secesného expresionizmu, najmä zvláštna, priam magická farebnosť krajinomalieb. Inšpiroval sa Józsefom Rippl-Rónaiom, ktorý ako jeden z prvých priniesol prvky moderných umeleckých prúdov do maďarského a slovenského prostredia.

Po vstupe do armády sa Jasusch ocitol v bojoch na východnom fronte, kde bol zranený, zajatý a deportovaný do zajateckého tábora na Sibíri. Stratil tak kontakt s vývojom európskych umeleckých trendov.

Na ďalekom východe strávil maliar šesť rokov odlúčenia a každodenného boja o holé prežitie. Počas jesene v roku 1920 sa dostal naspäť do Košíc a na pokraji síl upadol do osamelej letargie. Tá však napokon vyústila do tvorivej explózie, keď zo seba maliar v izolácii ateliéru „vychrlil“ svoje majstrovské dielo – desať trojmetrových plátien a šestnásť „menších“ obrazov, ktoré nemajú v slovenskom ani vo svetovom umení obdobu.

Maľby, inšpirované nemeckým expresionizmom aj Gustavom Klimtom, sa väčšinou rozvíjajú v širokých zatočených pásoch siločiar či spletitých masách ľudských tiel. Jednotlivec sa v týchto kompozíciách zlieva do davu podriadeného vyššej moci a nemenným trajektóriám osudu. Nič sa tu nezačína, ani nekončí, všetko len plynie neúprosne vpred.

Kolobeh života – najikonickejšie dielo cyklu – otvára pomyselnú bránu do inej dimenzie, kde vír farebných fraktálov pohlcuje všetko navôkol. Drobné bledomodré ľudské duše sa ako plavecké figúry pomaly vznášajú po špirále osudu smerom k bodu, spoza ktorého už niet návratu. Dielo je súčasťou stálej expozície Moderna v Slovenskej národnej galérii.

Kolobeh života a ďalšie veľké obrazy mali ilustrovať Jasuschovu nedokončenú divadelnú hru Komédia ducha a dráma sveta. Príbeh odkazujúci na Tragédiu človeka od maďarského dramatika Imreho Madácha ironicky uvažuje o budúcnosti ľudstva a mylnosti človeka, ktorého je potrebné obrodiť, aby jeho úsilie nevychádzalo neustále navnivoč.

Vízia Kolobehu sa objavuje v treťom dejstve ako harmonické duchovné mesto, kde vládne „nemé ticho“ a „bezhraničný obrovský svetový pokoj“. Obraz tak vykresľuje aspoň dočasný ostrov bezpečia v búrke konfliktov a katakliziem zvanej 20. storočie.

Autor prvýkrát predstavil maľby v roku 1924 na výstave v Bratislave, kde spôsobili šok a vyvolali búrlivú a neveľmi povzbudivú diskusiu. Jasusch s nimi predbehol rozmach moderny o niekoľko rokov a obecenstvo nebolo na jeho apokalyptické vízie pripravené.

Zriedkavé priaznivé odozvy hovorili o „definitívnom pohrebe romantizmu“, autor sa však stal aj terčom zúrivých nacionalistických útokov. Výstava nezožala úspech a viaceré z diel Jasusch napokon predal v dražbe.

Podpis Jaszusch Pinx – XX –, opakujúci sa na maľbách z tohto obdobia takmer ako šifra, interpretoval neskôr maliarov monografista Tomáš Štrauss ako „namaľované nie v dvadsiatom roku, ale v dvadsiatom storočí“.

Použité zdroje:

KISS-SZEMÁN, Zsófia. Anton Jasusch : pútnici nebies. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2017.

Moderna : ...to najlepšie, čo doma (v galérii) máme. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2012.

ABELOVSKÝ, Ján - BAJCUROVÁ, Katarína. Výtvarná moderna Slovenska : Maliarstvo a sochárstvo 1890-1949. 1. vyd. Bratislava : Vydav. Peter Popelka ; Bratislava : Slovart, 1997.

BARTOŠOVÁ, Zuzana - LEŠKOVÁ, Lena. Košická moderna a jej presahy. Košice : Východoslovenská galéria, 2013.