Deviata vlna

Objekt v zbierke Nitrianskej galérie s názvom Deviata vlna patrí do komornejšej tvorby Štefana Papča. Vizuálne vychádza zo špecifického spôsobu značenia lezeckých výstupových ciest pomocou rôznych šípok, čiar, značiek, šifier. Tento grafický jazyk autor spracoval aj v iných dielach, ktorých názvy odvodzuje od pomenovaní konkrétnych ciest (napr. Psycho-vertical, Cesta hladných, Neklidné duše, Pietni), čím poukazuje na svojsky poetickú kreativitu horolezcov. Značenie je prevedené z kresby – dvojdimenzionálneho, schematického zobrazenia, do priestoru.

K vertikalite (stúpaniu nahor k vrcholu, prekonávaniu gravitácie), ktorá je pri lezení kľúčová, Papčo pridáva horizontalitu pohybu v priestore a čase. Cesta sa stáva cieľom. Osobitý znakový jazyk, popisujúci konkrétne miesta na trase (skalné steny, previsy, kúty, platne a pod.), v Papčovom sochárskom prevedení vytvára odhmotnenú, priehľadnú konštrukciu z ľahkého dreva. Abstraktný objekt obsahuje časovú dimenziu a náznak príbehu, no je tu zároveň ponechaný priestor pre predstavivosť diváka.

Zaujímavosťou je, že Papčo v roku 2014 vytvoril v rámci série Mohutnosti sochu s rovnakým názvom a vizuálnou kompozíciou, ktorej rozmery (130 x 240 x 140 cm) a použitý materiál (železo) sú však príklonom k monumentálnejšiemu poňatiu toho istého námetu. Autor v jednom rozhovore povedal, že „v menších prácach si overujem, aké mám možnosti, ale je pre mňa prirodzenejšie uvažovať vo väčších rozmeroch. Obdivujem umelcov, ktorí v malých mierkach dokážu vytvoriť veľké napätie.“

Štefan Papčo vo svojej tvorbe vychádza z klasického, figuratívneho sochárstva s precíznym remeselným prevedením v tradičných materiáloch (najmä drevo), ktoré posúva do konceptuálnejších rovín a minimalistického, abstraktného prejavu. Diela obohacuje o multimediálne prepojenia (video, internet, digitálne technológie) a performatívne prvky, pracuje aj s menej tradičnými materiálmi ako betón, silikón, laminát, vosk, živice a pod. Zaujíma ho motív času, plynutie a pohyb prírodných síl, procesuálnosť – na niektoré diela necháva priamo pôsobiť drsné horské počasie. Jeho tvorba je bytostne spätá s horolezectvom, ktorému sa dlhodobo venuje.

Často pracuje s monumentálnou mierkou – jeho sochy a inštalácie vedia vyplniť celý výstavný priestor, čím do mondénneho pohodlia galerijného interiéru prinášajú (nielen) fyzický zážitok z vysokohorskej krajiny. Na základe osobných skúseností sa snaží divákom sprostredkovať pocity a situácie, ktoré zažívajú horolezci: strach, eufóriu, drinu, bolesť, pocity ohrozenia, ale aj absolútnej slobody, spoznávanie prírody i samého seba, prekonávanie fyzických a mentálnych limitov. Cez skúmanie modelových hraničných (až život ohrozujúcich) situácií však poukazuje aj na univerzálnejšie témy humanizmu, spirituality, vzťahu človeka k prírode.

Omar Mirza ● Virtualna galéria NG