Schránka II.

Séria Schránok začala vznikať v roku 1997 v období, keď autorovi umieral otec. Tóth sa tu sústreďuje na obal, vonkajšiu formu či plášť, ktorý zahaľuje všetky veci, veci bežné a všedné. Ľahké a fragilné objekty sú vytvorené oblepením predmetov kúskami papierovej lepiacej pásky, pričom táto „koža“ je po vyschnutí sňatá a do dutého prázdna je vyrezaná nika – priestor, kam sa bežne ukladajú sakrálne sochy. Najčastejšie používanými predmetmi sú fľaše, kanistre, plechovky a podobné nádoby, ktoré slúžia na uchovávanie, keďže vďaka ich prázdnote ich možno naplniť.

Schránky sú vyprázdnenými obalmi ticha a prázdnoty, sú metaforou zraniteľnosti a krehkosti ľudského života, univerzálnou úvahou o pominuteľnosti, smrti a o prázdnote ľudských vzťahov. Dôležitý je tu moment inverzie, kedy sa z negatívu stáva pozitív a naopak, keď nie je do vnútra niky vkladaná socha, ale naopak nika je vkladaná do vnútra priestoru. Obliepané predmety strácajú svoju materiálovú špecifickosť a charakteristické vizuálne detaily, stávajú sa anonymnými, no práve aj vďaka tomu univerzálnymi metanádobami zamrznutými v priestore a čase.

Tak ako vo väčšine Tóthovych diel, aj tu narážame na mnohovýznamovosť a viacero možností interpretácie. Napriek odosobneniu konkrétnych predmetov a v podstate paradoxne, vďaka ich vyprázdňovaniu, vzniká nová hĺbka a priam až monumentalizácia každodennosti, pričom tá je manifestovaná aj v spôsobe inštalovania jednotlivých Schránok v osobitnej vitrínke či ráme na spôsob exponátov v múzeu. Banalita každodennosti sa tu stáva poetickou metaforou univerzálnosti univerza.

Keďže je Monogramista T·D známy svojim záujmom o východné filozofie, celý cyklus môžeme interpretovať aj z hľadiska zenového pojmu Šúnjata (sunyata), ktorý znamená Prázdnota a používa sa v súvislosti s tvrdením, že veci a javy nemajú v konečnom dôsledku žiadnu trvalú, permanentnú existenciu.

Omar Mirza ● Virtuálna galéria NG