Stéla pre každú planétu

Človek zakliatý do betónu už rezignoval na akékoľvek nádeje. Na čele má takmer výsmešne pribitý kus plechu, akoby sa stal výstrahou a negatívnym vzorom pre svoje okolie. Po tvári mu tečú hrdzavé slzy a zdola sa po ňom sápu kovové chápadlá. Po prírode a ľudskom teple tu nezostala žiadna stopa.

V sochárskom cykle Monológy si Juraj Meliš vytvoril vlastnú posmrtnú masku, pretože sa v marazme upadajúcej totality cítil „byť mŕtvym“ pre spoločnosť. Cyklus pesimisticky uzatvoril jednu ľudskú epochu, no v kontexte súčasnej hrozby neodvratných klimatických katastrof opäť nadobúda nový aktuálny význam.

lab.SNG ● Text z aplikácie atlas.sng.sk pre výstavu Prológ: 12 farieb reality