30. jún 1941, výpoveď zatknutého Viliama Širokého na Ústredí štátnej bezpečnosti/z cyklu Najväčšie trapasy slovenskej histórie

Piaček sa vyjadruje viacerými médiami (video, fotka, koláž, akcia). V sochárskom cykle historických trapasov kriticky interpretuje tradičný žáner akým je pomník či pamätník, ktorých hodnota sa oproti vnímaniu v minulosti značne devalvovala až vyprázdnila.

V tejto práci akoby našiel ich možnú, revitalizovanú verziu existencie pre súčasnosť – nie však cez slávne osobnosti a ich významné skutky, ale cez pozornosť na traumy, prešľapy, poklesky jednotlivcov i celej spoločnosti naprieč 20. a 21. storočím.

Na bielych, čistých výjavoch odohrávajúcich sa na sokloch, prezentovaných samostatne alebo ako celok, sa postavy, priestor a veci vynárajú (animujú) ako duchovia zo záhrobia kolektívneho a individuálneho vedomia. Viacej než o adorácii, sú tieto jeho práce o zabúdaní, či miznutí pamäte.

Dnes sa cyklus skladá z deviatich častí, autor ho chápe ako otvorený a podľa jeho slov sa pravdepodobne k jeho rozšíreniu bude ešte navracať a naplňovať ho dalšími trapasmi staršej i novej slovenskej histórie.