Obálka časopisu Nové Slovensko

Ak dnes rekonštruujeme mediálne kanály dobovej propagandy, sledujeme cesty, akými sa informácie dostávali k obyvateľom a na nich vplývali, často zabúdame, že ich skladba bola iná ako dnes. Audiovizuálna skúsenosť fúzovaných zdrojov neexistovala. Usmernená, teda – viac či menej „zglajchšaltovaná“ bola názorová pluralita zdrojov. Silným informačným a indoktrinačným médiom bol rozhlas, tým vizuálne najúčinnejším film. V rámci tlačených médií, celoštátnych či lokálnych novín a časopisov rôznej periodicity a názorovej (ne)pružnosti, bola, zvlášť v menších sídlach, dôležitým kanálom aj klasická dedinská výveska. Išlo o informačný bod uprostred dediny, na ktorý sa obyčajne vylepovali nielen Úradom propagandy vydávané, silne šovinistické Ľudové noviny, ale i rôzne druhy situačných tlačí, letákov, plagátov, máp, tlačených oznamov a programov.

Obrovskú moc (a preto i kontrolu) malo už v tomto období obrazové spravodajstvo. Vďaka fotografickému oddeleniu STK, jeho archívu i rastúcemu počtu fotoreportérov je obrazový obrat v slovenskej tlači práve v tomto období zreteľný. Spomeňme obrázkové časopisy Nový svet či Nové Slovensko, v zahraničí distribuovaný Slowakische Rundschau či fotografické reportáže o Slovensku prizmou nacionálnej politiky a folklóru (tzv. Heimatindustrie) v multilingválnych veľko-nemeckých časopisoch Radosť a práca či Signal. Aj príležitostných tlačí sa produkuje požehnane (rôzne protižidovské a protiboľševické brožúry, importované väčšinou z Nemecka, kde propaganda stojí a padá na „práci“ obrazu).

Obraz je síce „pomalší“ ako slovo, komunikuje však efektívnejšie, respektíve, v správnej konštelácii s textom účinok slova násobí. A nové Slovensko sa v rokoch 1939—1945 „predáva“ a „paráduje“ hlavne obrazom.