Dvojstránka z časopisu Náš boj

Podľa nacionálne-socialistických kritikov, reprezentovaných hoci šovinistickými príspevkami v periodiku Náš boj, súčasné umenie a zvlášť umenie nastupujúcej generácie nezodpovedalo „úlohám, ktoré by malo s radosťou riešiť v slobodnom štáte“. Vraj sa tu otvára „nebezpečná priepasť medzi umením a medzi dobou, nabitou svetodejinnými udalosťami“. V „tejto historickej dobe slovenské výtvarníctvo celkom zlyhalo. Je zčasti nasiakle jedom rozvratu a kozmopolitizmu a táto časť zadusí i druhých... Doba ide železnými krokmi, národ prežíva veľké chvíle, na ktoré čakaly generácie po tisícročia – a slovenský výtvarník, Slovák síce od rodu, ale nie duchom a srdcom, vo svojom ateliéri maľuje „zátišie“ a „rieši výtvarné problémy“.“ „Šermovať a oháňať sa „umeleckou slobodou a slobodou umeleckého tvorenia“ je len trik, ktorý zaváňa židovčinou.“

Náš boj sa venoval výtvarnému umeniu a jeho nezdravým (z)javom systematicky. Opakovane jeho výbojnejšie polohy očierňoval, vyzdvihujúc umenie klasikov – Benku, Hanulu, Kerna, voči ktorému sa vraj mladí nechovajú dostatočne úctivo. Preberajúc argumentáciu entartete Kunst, umeleckohistoricky obskúrny diskurz, spájajúci modernizmus so „židovčinou“ či inými „nenašskými“ vplyvmi (Napr. dvojstránka „Toť židovské umenie“)., časopis na svojich stránkach opakovane „kádroval“ umelcov (Bednára, Matejku, Millyho), uverejňujúc reprodukcie ich diel s vyslovene inkriminačnými komentármi. Na margo výstavy Dezidera Millyho napríklad napísal: „... zo všetkých strán tlačí sa vám do očú parížska periféria s celou svojou blazeovanosťou, vyziablosťou, prázdnotou a chorobnosťou. (...) Akoby sa tu európske zákutia, naplnené dusnou atmosférou baciloplodných neeurópskych smerov, ošarpané, využité, vyziable duševné strniská načahovali po seberovnom.“