Slovenské umenie záveru 19. a začiatku 20. storočia vychádzalo zo špecifickej, tak trocha bizarnej súhry okolností. Národné sebauvedomovanie, pohyby v spoločenskej hierarchii či cesty umelcov do rôznych kútov Európy spolu vytvárali akúsi zvláštnu rôznorodosť. Je v nej možné sledovať zmeny funkcie umenia, prácu s novými výrazovými prostriedkami a tiež vyrovnávanie sa s tradíciami romantizmu či historizmu.
Odchod umelcov z mesta (a akadémie) na malebný vidiek predstavoval na rozhraní 19. a 20. storočia symbolický akt. Mal deklarovať nechuť ku konvenčnej maľbe založenej na kresbovitosti a na dávno prežitých témach. Migrácia umelcov, tentoraz nie za poznaním či štúdiom starých majstrov, ale za slobodou, bola v tlači komentovaná a sprevádzala ju zvýšená pozornosť. Významnú úlohu zohrali aj vznikajúce umelecké kolónie – Nagybányi, neskôr Detva, Važec – kde mohli umelci v neformálnom prostredí rozvíjať záujem o prírodu, spracúvať spoločné motívy a navzájom sa inšpirovať.
Povaha maľby plen air už priamo predznamenala iný spôsob práce s farbami, so svetlom a s priestorom. Postupne prichádzalo k novému chápaniu vizuálnej kvality farby a jej úlohy v kompozícii a emocionalite diela. Farba dosahovala voľnosť, narúšala jasné kontúry objektov a zlievala sa do celkov, vytvárala atmosféru. Farba a svetlo sa stávali hlavnými stavebnými prvkami diela a neraz tvorili významový stred kompozície.
Zriekanie sa princípov, ktoré nastolili dávne generácie predchodcov, malo za následok, že priestor na obraze sa zmenil. Namiesto detailne vybudovaného celku sa námetom diela čoraz častejšie stával detail alebo moment. Nový dôraz na výsek krajiny a napokon aj zmena žánru umožnili pozorovanie a videnie farieb, svetiel, tieňov a ich premien, ktoré nebolo možné uchopiť v jednom celku. Ladislav Mednyánszký napríklad veľmi skoro, už ako mladý nerešpektoval celok a sám začal maľovať iba segmenty videného v nových usporiadaniach.
Nový priestor na obraze, vymykajúci sa z optických pravidiel renesančnej perspektívnej skratky, patrí medzi najdôležitejšie témy, ktoré dalo umenie prelomu 19. a 20. storočia nasledujúcim generáciám. Pohľad na priestor sa radikálne zmenil spolu so systémom hodnôt. Kým v minulosti bolo všetko ovládané vierou, náboženstvom a ich reformami, v druhej polovici 19. storočia impresionizmus poodhalil vonkajšiu rôznorodosť sveta a prírody, ale aj vnútornú pestrosť vecí.
Slovenský „impresionizmus“ nepredstavoval pre avantgardy východiskový bod, tak ako vo Francúzsku alebo dokonca aj v dnešnom Maďarsku. Stal sa skôr ich alternatívou v maliarstve prvej polovice 20. storočia. Presadil sa s oneskorením a v čase veľkých kultúrnych zmien a preto – skôr než by naše umenie dospelo do štádia „vrcholného slohu“ – ho prekryli snaženia nadchádzajúcich období. Faktom však zostáva, že aj na Slovensku žili a tvorili maliari, ktorí sa s velikánmi impresionizmu stýkali, tvorili súbežne s nimi a dokonca neraz aj tak dobre a zaujímavo ako Monet, Pissarro, Boudin či Renoir.
Kolekcia je vytvorená podľa rovnomennej výstavy v Slovenskej národnej galérii z roku 2014. Celý nezostručnený sprievodný text Júliusa Bárcziho nájdete v katalógu k výstave.