Impresionizmus SK

84 diel  ·  Július Barczi  ·  20. 04. 2017

Impresionizmus na Slovensku je fenomén, ktorý je kontinuálne prítomný v našej umenovednej literatúre od prvých pokusov syntetizovať dejiny slovenského umenia. Na rozdiel od predchádzajúcich historických období sa však práve v 19. storočí láme čosi, čomu vďačíme za vznik slovenského umenia, definovaného národne (národnosťou tvorcu) a nie geograficky (lokalitou vzniku). Dovtedy tvorilo umenie na Slovensku viac-menej homogénny celok s udalosťami v krajine pod svätoštefanskou korunou. Karol Miloslav Lehotský - Krajina so stromom, 1917, SNG

Slovenské výtvarné umenie v danom čase samozrejme netvorilo jednotný celok, ako sa nám to môže javiť v kontexte novších prehľadových publikácií. Naopak, išlo o veľmi nesúrodý komplex problémov, ktoré zastupovali umelci inak národne zmýšľajúci a cítiaci, umelci tvoriaci svojsky, ktorí národ prezentovali rôzne (ak ho vôbec prezentovali). Skrátka náš „impresionizmus“ je potrebné vnímať po častiach a pribrať do jeho obrazu i tie faktory, ktoré – aj keď nepriamo – dnes vytvárajú jeho podobu. 

Umenie nie je „objav“ ani „vynález“, ktorý sa patentovaný a v ustálenej forme rozšíri do celého sveta. Ani impresionizmus a jeho výdobytky sa nedostali na naše územie ako balík overených zručností. Ak by to tak bolo, možno by to ďalší vývoj ovplyvnilo pozitívne a ušetrilo mnohým tvorcom fauly a upadnutie do zabudnutia, no zároveň by sme sa ochudobnili o punc preverujúcej pôvodnosti.

To, čím si prešli kľúčové osobnosti tohto štýlu v 60. a 70. rokoch 19. storočia, si v iných podmienkach a iným spôsobom znova overovali aj stredoeurópski maliari. 

Vo Francúzsku sa zmeny presadzovali v podstate skupinovo a postupne na ceste za novým formovaním názorov na videnie sveta. U nás však vznikali viac-menej individuálne, najmä v závere 19. storočia a v prvej polovici toho nasledujúceho boli nové modely preberané bez predchádzajúcich experimentov, ale zároveň bez rezignácie na tradíciu. Evidentná je v nich vidina napredovania a snaha prísť s niečím novým. Všetko sa to ale dialo trochu neskoro a v čase veľkých zmien, preto – skôr než by naše umenie dospelo do štádia „vrcholného slohu“ – prekryli ho snaženia nadchádzajúcich období. 

Július Andorko - Manželia pri stole, 1900,SNGZrejme aj tomu vďačíme za skutočnosť, že na rozdiel od iných krajín v našich dejinách umenia nemáme žiadneho ortodoxného impresionistu, zato máme dosť pestrú škálu prejavov impresionistického maliarstva. Tie sa v istom zmysle stali bázou jednej línie slovenského medzivojnového umenia. Nepredstavovali, tak ako vo Francúzsku alebo dokonca aj v dnešnom Maďarsku, pre avantgardy východiskový bod, ale stali sa skôr ich alternatívou v maliarstve prvej polovice 20. storočia. 

Slovenské umenie záveru 19. a začiatku 20. storočia bolo výsledkom špecifickej, tak trocha bizarnej súhry okolností. Počnúc národným sebauvedomovaním, cez pohyby v spoločenskej hierarchii až po cesty umelcov do rôznych kútov Európy sa vytvorila zvláštna heterogénna štruktúra, v ktorej je možné sledovať prácu s jednotlivými výrazovými prostriedkami, vyrovnávanie sa s tradíciou aj zmeny funkcie umenia. 

Odchod umelcov z mesta (a akadémie) na malebný vidiek bol na rozhraní 19. a 20. storočia symbolickým aktom, ktorý mal jasne deklarovať jedno – nechuť ku konvenčnej maľbe založenej na kresbovitosti a na témach, ktoré sa prežili.

Maľovanie v prírode vrhlo z pohľadu staršej umeleckohistorickej literatúry tieň na význam mestských kultúrnych centier, v ktorých sa však život samozrejme nezastavil. Skôr naopak, dokonca aj staré výtvarné akadémie v sebe dokázali nájsť silu a zmeniť pohľad na štúdium výtvarného umenia. Migrácia umelcov, tentoraz nie za poznaním či štúdiom starých majstrov, ale za slobodou, bola v tlači komentovaná a sprevádzala ju zvýšená pozornosť. Významnú úlohu zohrali aj vznikajúce umelecké "kolónie" (Nagybányi, neskôr Detva, Važec), kde mohli umelci v neformálnom prostredí rozvíjať záujem o prírodu, spracúvať spoločné motívy a navzájom sa inšpirovať. 

Ladislav Mednyánszky - Vinica, 1890, SNGPovaha maľby plen air už priamo predznamenala iný spôsob maliarskej práce s farbami, so svetlom a s priestorom. Postupne prichádzalo k novému chápaniu vizuálnej kvality farby a jej úlohy v kompozícii a emocionalite diela. Farba dosahovala voľnosť, narúšala jasné kontúry objektov a zlievala sa do celkov, vytvárala atmosféru. Farba a svetlo sa stávali hlavnými stavebnými prvkami diela a neraz tvorili významový stred kompozície.

Intenzívne slnečné svetlo a žiarivé farby na prvý pohľad odlišujú impresionistické diela od často tmavých, priam pochmúrnych výjavov historicizmu.

Svetlo na obraze však nemusí vychádzať iba zo slnka a slúžiť na vytváranie ostrých kontrastov, v duchu symbolizmu sa môže "rodiť" aj v samotnom umelcovi a vyjadrovať vnútornú podstatu zobrazeného. 

Zriekanie sa princípov, ktoré nastolili dávne generácie predchodcov, malo za následok, že priestor na obraze sa zmenil. Námetom diela sa pre umelcovo oko stal nie detailne vybudovaný celok, ale detail na mieste celku. Išlo v istom zmysle o prirodzený jav, ktorý nebolo možné zvrátiť. Zmena, nové sústredenie sa na výsek krajiny alebo napokon aj zmena žánru boli dôležité pre pozorovanie a videnie farieb, svetiel, tieňov a ich premien, ktoré nebolo možné uchopiť v jednom celku. 

Elemír Halász-Hradil - Večer pred košickým dómom, 1943, SNG

Nový priestor na obraze, vymykajúci sa z optických pravidiel renesančnej perspektívnej skratky, je asi jednou z najdôležitejších tém, ktoré dalo umenie prelomu 19. a 20. storočia nasledujúcim generáciám. Pohľad na priestor sa radikálne zmenil spolu so systémom hodnôt. Kým v minulosti bolo všetko ovládané vierou, náboženstvom a ich reformami (ale Boh a príroda si navzájom aj zodpovedali, predstavovali v istom zmysle jeden celok), v druhej polovici 19. storočia impresionizmus poodhalil vonkajšiu rôznorodosť, ale aj vnútornú diferenciáciu a pestrosť vecí.

Kolekcia je vytvorená podľa rovnomennej výstavy v Slovenskej národnej galérii v roku 2014.

  Tweet