„Šťastie si nekúpiš.“ „Zaplatil vatikánskou menou.“ „Čaká nás hyperinflácia?“ výroky ktoré často počujeme. Naznačujú, že teraz ide o peniaze...

Francois Claudius Compte-Calix, Albert Henry Payne - Ach, kiež by som bola bohatá!, 

1870–1880, GMB

       Peniaze a platidlá nás obklopujú už tisícročia, v rôznych podobách. Mušle kauri, perie, kakaové boby, mince, kúsky papiera s potlačou, digitálny kód v krypto peňaženke.  Sú nositeľom istej hodnoty, určenej spoločenským konsenzom. Zaujímajú nás, túžime ich mať, no na druhej strane mnohokrát démonizujeme tých, ktorí ich majú. Podľa vlastneného množstva peňazí sa ľuďom často pripisovali isté  zaužívané charakterové črty. Bohatí sú vykreslení väčšinou negatívne, u chudobných je akcentovaná morálna prevaha. Ide o vykonštruovaný stereotyp,  poháňaný závisťou, a nenaplnenými túžbami, či naozaj platí, že morálne črty človeka ho predurčujú k bohatstvu či chudobe? Táto kolekcia sleduje fenomén financií v umení. Zisťuje či prevláda rôznorodosť či jednotvárnosť názorov na ne, a umožňuje porovnať a určiť prevládajúce, či minoritné naratívy v tejto sfére.

neznámy nemecký maliar podľa holandkej predlohy - Lakomec (Vanitas),

18.storočie, Moravská galéria

       Keď hovoríme o peniazoch, vstupujeme na mínové pole, kde si musíme uvážiť každý krok. V našej spoločnosti panujú isté zaužívané normy, ak ide o peniaze. Kto veľa o nich hovorí môže byť označovaný ako prílišný materialista. Je nezdvorilé verejne hovoriť o finančnej situácii človeka, ktorého osobne poznáme. Ak nám niekto predsa ide zdeliť podobné informácie, decentne stíši svoj hlas, možno sa aj mierne prikloní... Teda aplikuje dobre známu choreografiu klebetenia. Ak však ide o verejne známu či historickú osobnosť je situácia diametrálne odlišná. Tam už je zabezpečený istý odstup, ktorý dovoľuje väčšiu otvorenosť bez toho, aby sme sa museli obávať krivých pohľadov obecenstva. Pozorovanie vnímania bohatstva a chudoby cez dioptriu umenia nám prezrádza čosi aj o okolnostiach a dôvodov tabuizovania peňazí v našej spoločnosti. Pri pozorovaní diel zobrazujúce chudobu a bohatstvo je dobré prihliadať na životnú situáciu samotného umelca, v čase vytvorenia diela, aby sme lepšie pochopili jeho motiváciu.     

  Iľja Jozef Marko - Po výplate, 1936 – 1937, AVU SNG

„Človek hrdý na svoje bohatstvo, nemal by byť chválený, kým sa nevie, ako ho využíva.“  

Sokrates                 

       Výtvarné umenie nám prezrádza hodnotové nastavenie autora, ale často nepriamo aj objednávateľa, ktorý prostredníctvom objednávky ovplyvňoval a inštruoval výtvarníka, čo sa má objaviť na diele, a akým spôsobom má byť téma servírovaná. Negatívne vnímanie bohatstva a bohatých posilňoval aj bývalý komunistický režim, ale nedá sa skonštatovať, že by sa táto naratíva objavovala až v období po socializmu, a tiež nie iba v postkomunistických krajinách. Nedôveru ľudí voči bohatým používala aj antisemitská propaganda v období druhej svetovej vojny.

Neznámy autor - Nebuď služobníkom Žida, 1940-42, SNM

     Národné legendy mnohých krajín, vrátane Slovenska nám prezentujú chudobných statočných hrdinov, a bohatých, ktorým treba zhabať majetok a následne rozdávať. Samostatnú kapitolu predstavuje fenomén pokladu, ktoré je väčšinou obklopené hmlou tajomna. Človek, kto sa obohatí objavením pokladu sa stáva hneď sympatickejším v očiach verejnosti. Je dôležité, ako sa človek zbohatne, ale tiež ako so získaným majetkom naloží. V istom zmysle, podľa hodnotenia mainstreamu, však zdanlivo na tom budú z morálneho hľadiska vždy lepšie chudobní. Tendenciu glorifikácie chudoby nachádzame aj v kresťanskom učení, ktoré sa pretavilo samozrejme aj do umenia.

„Ľahšie prejde ťava uchom ihly, ako bohatý vojde do Božieho kráľovstva."   

Evanjelium podľa Marka 10:25

Erhard Schön , Hans Springinklee - Podobenstvo o neľútostnom dlžníkovi, okolo 1538, GNZ

      Finančná gramotnosť je dôležitá, „šetriť sa oplatí!“ tvrdia odborníci, ale aj propagandistické letáky od dávnych čias.  Peniaze sa produkujú, dávajú a berú, v istom zmysle hýbu svetom. Peniaze rozdeľujú. Rozdeľujú spoločnosť na bohatých a chudobných. Ale rovnako aj spájajú. Nevieme kto včera držal bankovku, ktorou dnes platíme pri pokladni. Hoci môžeme mať na peniaze, a na ich ideálne vlastnené množstvo jednotlivcom rôzne názory, dá sa skonštatovať že v súčasnosti sa ich nevyhne z nás takmer nikto. Ako to je teda, koľko peňazí je ešte únosné ušetriť, kým sa to nepreklopí na druhú stranu, o ocitneme sa v klube „tých bohatých“?  

Dávid Lelovics