Unikátny súbor búst od Františka Xavera Messerschmidta, tradične označovaný ako Charakterové hlavy, patrí medzi najexpresívnejšie sochárske diela v zbierkach Slovenskej národnej galérie. Už počas 18. storočia, v čase svojho vzniku, vzbudzovali bizarné busty veľký záujem publika a podnecovali rôznorodé interpretácie. Dodnes sú inšpiráciou pre mnohých súčasných umelcov a zdrojom dohadov o ich autorskom zámere.
František Xaver Messerschmidt (1736, Wiesensteig – 1783, Bratislava) sa narodil na juhozápade Nemecka, jeho matka pochádzala z významného rezbárskeho rodu Straubovcov. Franz sa najskôr školil u svojich strýkov v Mníchove a Grazi a vzdelanie si dokončil na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Svojou ranou tvorbou, prikláňajúcou sa už ku klasicizmu, zaujal aj viedenský cisársky dvor, pre ktorý vytvoril niekoľko portrétov. Jeho fanúšikom a objednávateľom bol taktiež Albert Saský, významný zberateľ umenia a zakladateľ galérie Albertina.
Messerschmidt mal v roku 1774 nahradiť svojho bývalého profesora Jakoba Schletterera na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, profesorský zbor ho však nechal penzionovať pre jeho zdravotný stav a občasné „pomätenie mysle“. S návrhom rady akadémie súhlasila aj cisárovná a Messerschmidt sa ocitol na okraji spoločnosti už ako tridsaťosemročný.
Alojz Rigele - Podobizeň sochára Messerschmidta, okolo 1900, Slovenská národná galéria
Messerschmidt opustil Viedeň v roku 1775 a najprv namieril do svojho rodiska, kde istý čas žil v osamotenej chate nad mestom. Následne pôsobil v Mníchove, kde sa mu však pravdepodobne veľmi nedarilo, keďže v auguste roku 1777 prijal pozvanie svojho brata Jána Adama (taktiež sochára) do Bratislavy. V posledných rokoch vlády Márie Terézie (1740 – 1780) boli mnohé dôležité úrady a inštitúcie presunuté do Budína a Bratislava stratila status hlavného mesta Uhorska, následkom čoho umelecká produkcia na jej území značne poklesla.
Spočiatku bývali bratia Messerschmidtovci spolu v Jánovom dome na dnešnom Námestí SNP. Ich spolužitie ale nebolo jednoduché a tak sa Franz presťahoval do vlastného domu v štvrti Zuckermandel, ktorý kúpil v roku 1780. Spodnú časť domu prenajímal a vo vrchnej časti žil a tvoril. Na základe mnohých listov vieme, že Messerschmidt mal svoj okruh priateľov a nebol samotárom, ako o ňom hovoria rôzne legendy. Podľa všetkého bol však veľmi emocionálne založený a konfliktný typ.
Karol Frech - Zuckermandel v Bratislave, 1920 - 1930, Galéria mesta Bratislavy
Po smrti F. X. Messerschmidta sa v jeho dome našlo šesťdesiatdeväť búst z rôznych materiálov. Táto zrejme neukončená séria diel čoskoro vyvolala záujem okolia a stala sa zdrojom rôznych dohadov a legiend. Séria získala svoje pomenovanie, keď Messerschmidtov brat Ján predal štyridsaťdeväť hláv do Viedne historikovi umenia Franzovi Friedrichovi Strunzovi, ktorý sa v roku 1793 rozhodol otvoriť výstavu so všetkými bustami a ďalšími piatimi dielami umelca. Strunz busty očísloval a pomenoval ich ako Charakterové hlavy, keďže zachytávajú extrémne ľudské výrazy a grimasy.
K výstave Strunz vytvoril malú brožúrku, ktorú nazval Podivný životný príbeh Franza Xavera Messerschmidta, a v snahe prikrášliť Messerschmidtov príbeh uviedol v životopise mnoho nepresností, ktoré vyvrátili až novodobé štúdie. Podľa niektorých archívnych dokumentov (medzi iným aj listov, ktoré písal sám Messerschmidt) niekoľko hláv vytvoril ešte pred príchodom do Bratislavy. Ich vznik sa teda datuje do rozmedzia rokov 1770 – 1783.
V priebehu prvej polovice 19. storočia boli Charakterové hlavy viackrát vystavené na rôznych, často bizarných miestach. Vzniklo grafické zobrazenie celej známej série a prvé sadrové kópie búst. Ešte pred rokom 1816 boli vytvorené kvalitné odliatky viedenskou dielňou Franza Jacoba Stegera na objednávku kniežaťa Lichtensteina pre jeho sídlo vo Valticiach. Časť z nich sa v havarijnom stave dostala po roku 1945 do zbierok Slovenskej národnej galérie. Z konzervačných dôvodov boli vytvorené trvalejšie kovové odliatky, a tie sa stali súčasťou stálych expozícií galérie. Najväčší počet Charakterových hláv sa však dnes nachádza v zbierkach viedenského Belvederu.
Pozadie vzniku netradičných Charakterových hláv sa dlho spájalo so psychickou chorobou, ktorou mohol tpieť ich autor. Prvý kto interpretoval Charakterové hlavy ako dôsledok Messerschmidtovej schizofrénie bol Ernst Kris v roku 1932. Objavili sa aj ďalšie interpretácie naznačujúce, že by mohlo ísť o iné psychické poruchy, prípadné viacero chorôb súčasne (napr. aj Crohnovu chorobu).
Michal Maršálek, praktizujúci psychiater a primár renomovanej psychiatrickej kliniky, tvrdí, že mnoho kŕčovitých znakov na tvárach Messerschmidtových hláv je podobných kŕčom spôsobených chorobou nazývanou dystónia, a tiež neurologickými pohybovými poruchami, ktoré sa prejavujú mimovoľnými kŕčovými sťahmi svalov. Svoje poznatky prvýkrát publikoval v roku 2011 v štúdii s názvom Dystónia v umení: Vplyv psychiatrickej a neurologickej poruchy na tvorbu sochára F. X. Messerschmidta.
Anonymný autor označil bustu za pozoruhodné zobrazenie napätého svalstva a nervov pri silných bolestiach očí. Táto Charakterová hlava vytesaná z alabastru sa nachádza aj v zbierkach viedenského Belvederu.
O dystónii, ktorá spolu so známou Parkinsonovou chorobou patrí do skupiny extrapyramidálnych nervových chorôb, sa vie doposiaľ len veľmi málo. Choroba sa prejavuje už od detstva, pričom najviac sa rozvíja v dospelosti. Jej prejavy sa najčastejšie vyskytujú v oblasti tváre a krku, prípadne na rukách. Príčiny jej vzniku nie sú ešte celkom objasnené.
Dystónia bola dlho považovaná za psychickú poruchu, ale v súčasnosti je už uznaná za nervovú poruchu. Maršálek sa domnieva, že Messerschmidt trpel psychózou no rovnako aj dystóniou, a podotýka, že dystóniou trpí veľa pacientov, ktorí užívajú lieky na psychické poruchy.
Podľa anonymného autora ide o dokonalé zobrazenie zívajúceho človeka, ktoré k zívaniu zvádza aj diváka. Najznámejšou formou dystónie, ktorá sa prejavuje najmä v strednom veku a ktorá sa najviac týka Charakterových hláv, je tzv. blefarospazmus. Prejavuje sa silným kŕčom na oboch viečkach, pričom obe viečka sú na chvíľu zavreté a postihnutý má aj zvraštené čelo. Tento typ dystónie sa vyskytuje v rôznych podobách a najlepšie ju charakterizuje práve táto busta. Oromandibulárna dystónia alebo Meigov syndróm či Breughelov syndróm postihujú najmä spodnú polovicu tváre. Príznaky tohto typu sú vyjadrené aj stiahnutými ústami a perami, ktoré môžeme vidieť na viacerých bustách.
Podobne ako táto busta sú stvárnené ešte tri ďalšie zobrazujúce čuchanie rozdielnych zápachov. Umelec údajne menil modeláciu svalstva na tvári podľa toho, o aký zápach išlo.
Je teda možné, že Messerschmidt vo svojich bustách zobrazoval prejavy dystónie ale rovnako je možné, že boli taktiež symptómami jeho schizofrénie. Túto chorobu mu pomáhal prekonať jeho fiktívny „duch proporcií“. O komunikácii s duchmi podrobne písal Messerschmidtov súčasník Friedrich Nicolai, ktorý tvrdil, že duchovia týrali sochára bolesťami v dolných končatinách a v torze preto, že vo svojich dielach dosiahol „fyzickú dokonalosť blížiacu sa k božskosti“.
Messerschmidt mal pravdepodobne pocit, že zobrazenie týchto prejavov v trvácnom materiáli mu pomáha zbaviť sa choroby, resp. že tým zachová svoje poznatky o proporciách, ktoré objavil pre ďalšie generácie. Je však pravdepodobné, že hlavy vytváral postupne podľa svojich stavov, a nie podľa nejakého špecifického plánu.
„Neznesiteľný, všetečný spoločník, ktorý sa všetkému vysmieva. Treba si ho dobre zapamätať, aby sa mu dalo rýchlo vyhnúť.“ (Mária Pötzl-Malíková). Táto hlava podľa všetkého predstavuje prekonávanie blefarospazmu. Bola často kopírovaná a to vďaka jej pomerne ľahko pochopiteľnému výrazu. Aj preto vzniklo veľa menej kvalitných kópií, ktoré slúžili na pobavenie ľudí.
Bigotný človek plný pretvárky, ktorý každého za chrbtom ohovára. Je podobná Charakterovej hlave číslo 33 zo zbierok viedenského Belvederu, označovanej ako Zlosyn. Tá podľa popisu anonymného autora zobrazovala „podobu zákerne sa usmievajúceho človeka, ktorý striehne na každú príležitosť, aby mohol vyviesť niečo zlé. Čím viac nešťastia sa mu podarí spôsobiť, tým je spokojnejší.“ (Mária Pötzl-Malíková). Výraz tváre je silno štylizovaný a poloha hlavy so silným pritlačením brady k prsiam naznačujú známky cervikálnej dystónie.
Křče, ktorými Messerschmidt pravdepodobne trpel mu okrem bolesti mohli spôsobovať aj mnoho spoločenských problémov. O tom, či trpel aj preludmi a halucináciami, sa zachovalo veľmi málo informácii a aj tie pochádzajú najmä od Friedricha Nicolaia, ktorého kredibilitu spochybnilo viacero historikov, medzi inými aj umenovedkyňa Mária Pötzl-Malíková. Ako najpravdepodobnejšie sa teda javí, že Messerschmidt zobrazoval iba svoje vlastné prejavy dystónie.
„Tejto postave bolo zverené veľké tajomstvo, ktoré na ňu ťažko dolieha. Dávno by ho vyzradila, keby sa neobávala následkov. Na hlave vidieť, s akou námahou sa ho snaží udržať. Pery má tak silno zovreté, že pôsobia až neprirodzene.“ (Mária Pötzl-Malíková). Aj táto busta odkazuje na kŕče, ktoré mohla spôsobiť dystónia. Pravdepodobne ju Messerschmidt vytvoril ešte pred príchodom do Bratislavy. Zvláštnosťou je, že napriek grimase nemá na čele vrásky. Výrazné zvraštenie je len pri koreni nosa a na brade.
Pomenovanie pôvodne dostala busta najmä pre deformovanú hlavu a výraz bol potom interpretovaný ako prejav ťažkej bolesti z poranenia. Podľa inej interpretácie je však iba zobrazením spacej čiapky, dovnútra ktorej sú vopchaté vlasy. Deformácia sa však netýka pokrývky ani hlavy samotnej. Podľa najnovších interpretácií používal Messerschmidt rôzne pokrývky hlavy, aby schoval svoje kŕče spôsobené dystóniou. V tomto prípade to bol asi tenký čepiec s dvoma krídlami po stranách. Pripomína egyptské pokrývky hlavy, ale pravdepodobne tu nemá nijaký špeciálny význam.
Podľa Messerschmidtových vlastných slov je tento výraz obrazom nepriateľského ducha proporcií. Hlava je výrazne pretiahnutá dopredu a jej najvýraznejšou časťou je predĺžená horná pera. Zachovali sa dve takéto zobákovité busty. Pôvodné interpretácie tejto nachádzali kunsthistorici v halucináciách umelca, s ktorými sa potreboval vyrovnať. Nicolai tvrdil, že tieto busty boli ovplyvnené okultným učením. Dával ich do súvisu s tzv. Hermesom Trismegistosom, legendárnym praotcom hermetických spisov. Podľa učenia vznikol splynutím dvoch božstiev – egyptského Thovta a gréckeho Herma. Thovt, ako boh múdrosti, dozeral aj na proporcie a v starom Egypte bol zväčša zobrazovaný ako muž s hlavou vtáka ibisa. Podľa starších teórií Messerschmidt, ktorý bol sám ovplyvnený v tých časoch veľmi populárnou egyptomániou, vytvoril túto bustu ako zobrazenie boha Thovta. To je však ťažko dokázateľné, pretože v tejto hlave môže človek len ťažko nájsť podobu ibisa. Michal Maršálek tvrdí, že táto busta je znázornením Messerschmidtovej potreby zvíťaziť nad zlým duchom proporcií prostredníctvom jeho znázornenia.
Messerschmidtov pobyt v Bratislave netreba vnímať úplne negatívne. Napriek počiatočným finančným problémom počas bratislavského pobytu získal niekoľko objednávok na portréty a mohol si kúpiť vlastný dom. Liečenie akejkoľvek psychickej choroby nebolo v 18. storočí jednoduché. Postihnutý pravdepodobne skôr ako v nemocnici skončil v rukách exorcistu, ktorý mohol v prejavoch choroby vidieť prácu diabla.
„Na prvý pohľad má hlava veľmi negatívny výraz, ktorý bol viac krát interpretovaný ako výraz hnevu. To súvisí najmä so spodnou polovicou tváre, kde môžeme vidieť stiahnuté pery a stisnuté zuby. Bolesť, poníženie a zúrivá pomstychtivosť ovládajú výraz tváre Cigána, ktorý mal byť fyzicky trestaný pri vojsku.“ (Mária Pötzl-Malíková)
František Xaver Messerschmidt strávil v Bratislave posledných šesť rokov svojho života. Okolnosti jeho smrti nie sú objasnené, spôsobiť ju mohlo niektoré z jeho ochorení. Jeho dom už dnes neexistuje, keďže pôvodná štvrť Zuckermandel bola spolu so štvrťou Vydrica zdemolovaná počas asanácie podhradia v 60. a 70. rokoch 20. storočia, keď prebiehala výstavba Mosta SNP. Podobu pôvodnej štvrte dokladá iba niekoľko zachovaných stavieb na Žižkovej ulici, grafické listy Karola Frecha či fotografie Pavla Poljaka. Keďže Messerschmidtove busty sú autorsky voľné, existuje viacero kópií a napodobenín, ktoré sú využívané aj vo verejnom priestore, niekedy v kurióznom či humornom kontexte, banalizujúc možné utrpenie autora počas ich tvorby.
Použité zdroje:
Barbora Mistríková - Siesta v galérii: Nestex – Tvorba F. X. Messerschmidta, 2017
Profil F. X. Messerschmidta na webstránke múzea Belvedere
Messerschmidt and modernity: Character heads, www.getty.edu
Messerschmidt and modernity: Contemporary responses, www.getty.edu