Autoportrétny záznam

Katarína Zavarská

datace:
rozměry: výška 100.0 cm, šírka 90.0 cm
výtvarný druh: úžitkové umenietextil
typ objektu: tapiséria
materiál: vlna
technika: gobelín
gobelínová technika
galerie: Slovenská národná galéria, SNG
kurátor: Jana Švantnerová
inventární číslo: UP-I 177
kolekce:
objednat reprodukci

V trpezlivo obtáčaných vláknach je zakliaty čas. Dlhé hodiny tkania v tichom sústredenom zamyslení, pomaly ustupujúce do minulosti ako spomienky zo starej fotografie. Gobelín vyzerá akoby ešte stále vznikal – akoby práca na ňom nikdy nekončila.

Portrét sebe samej vo všednom oblečení a v papučiach má vďaka kobercovému materiálu iba náznakové črty. Zachytenie práce a jej výsledkov je však možno dôležitejšie než detaily tela či tváre.


Katarína Zavarská vstúpila do výtvarného diania v prvej polovici 70. rokov 20. storočia. Centrom jej záujmu sa stala tapiséria. Tradičné tkáčske techniky a postupy však prekročila a ustúpila od pravouhlého formátu, experimentovala s textilnými materiálmi. Plastická hra s obtáčanými vláknami dodáva tapisérii nový objem. Spočiatku sa jej rukopis prejavil charakteristickou geometrickou štylizáciou, v 80. rokoch prenikol do jej tvorby figurálny element. Zásadným prvkom, na dlhý čas prítomným v jej výtvarných postupoch, bola citácia dobových fotografií, ktoré rôznym spôsobom vrstvila a prepájala so štruktúrou tkanej tapisérie. Fenomén času reflektovaný už v samotnej technike „pribúdajúcich útkov“ tkaniny sa tu násobí pri využití historického artefaktu – portrétu „zakonzervovanému“ na fotografii. Súčasne popri interpretácii spomienok z rodinných albumov vstupuje do diela i obraz jej samej, fragmentárne sa vynárajúci zo štruktúr tkaniny. Rovnako i Autoportrétny záznam zachytáva moment sústredenej tvorivej činnosti.

Od konca 80. rokov, keď sa jej tvorba posunula viac k trojdimenzionálnej textilnej inštalácii, dostala aj jej hra s autoportrétom nové možnosti. Pomocou nestabilných a efemérnych materiálov – ručného papiera, bavlneného plátna či spleti vlákien vytvára odtlačky častí tela, ktoré sa zmnožujú a reliéfne vystupujú z plochy, prípadne sa stávajú súčasťou rozmernej priestorovej inštalácie. Veľkorysé priestorové objekty a naproti tomu i senzitívna hra s textilnou miniatúrou figurujú aj v autorkinom záverečnom tvorivom období.
 

Zuzana Šidlíková ● Text z aplikácie atlas.sng.sk pre výstavu Prečo (ume)nie?