Objevuj cesty uměním

Jozef Jankovič je sochár – figuralista, avšak veľmi zvláštneho razenia. Kľúčovou témou jeho tvorby je človek, ale vždy mu išlo o vyjadrenie odvrátenej, skrytej, ťažko „zjavovateľnej“ stránky individuálnych, druhových a spoločenských dejín, ktoré sú v jeho chápaní dejinami manipulovaných bytostí. Nazerá na ne raz ironickým, inokedy sarkastickým či groteskným pohľadom. Po informelovom úvode, už pred polovicou 60. rokov, začal obrazoborecky polemizovať s oficiálnou doktrínou socialistickorealistického sochárstva, ako aj s ideou európskeho antropocentrizmu. Zrušil tradičnú integritu sochy a priam „kultovým“ spôsobom predviedol rozpad starej integrity ducha a tela na desivé kúsky ľudských substancií. Súčasne otvoril soche diametrálne nové možnosti priestorovej intervencie do okolia.

Jankovičov charakteristický brutálny figurálny štýl vznikol ako výsledok originálnej syntézy podnetov pop-artu, novej figurácie a nového realizmu a vyvrcholil v rozsiahlom diele, ktoré získalo široký medzinárodný ohlas. Pavučina je prototypom zvláštneho jankovičovského tvora 60. rokov, ktorý vzniká ako zrastenec pohyblivých častí: ovisnutých, biomorfných výbežkov, nevládne visiacich nôh a trčiacich rúk. Sochár ich situačne definuje: takmer vždy sú uzavreté do klietok a väzení, zamotané do sietí a pavučín, zakliesnené medzi múry, okná a schody, postavené na piedestály víťazstva a triumfu. Neraz až priveľmi priamo a kruto odhaľujú odvrátené stránky ľudskej moci a bezmocnosti. Svojou tvorbou Jankovič vždy upozorňoval na existenciálne limity ľudského osudu a do diel vkladal adresné civilizačné, spoločensko-politické a morálne posolstvá, za čo bol v 70. a 80. rokoch prenasledovaný vtedajším socialistickým režimom.

Azda najcharakteristickejším prvkom Jankovičovej tvorby je spôsob, akým narába s kategóriou telesnosti – v jeho dielach je prítomná v odvodenej, neautentickej a deformovanej podobe. Hneď na začiatku rozbil ľudské telo na fragmenty a stopy: amorfné údy, pohybujúce sa ruky a nohy. Ich charakteristický, neurčito-odutý a amorfný tvar získal viac-menej náhodou, experimentálne, keď do pančuchovej či rukavicovej formy nalial poddajnú sadru, neskôr tento prvok sémanticky povýšil na ústredný motív svojej tvorby.