Duo

Obraz Duo vyznieva ako snové vyobrazenie. V neznámom, snivo červenom prostredí priestoru lesoparku hrá na trúbku štylizovaná subtílna figúra ženy odetá v belasých šatách – inej postave ženy z kameňa. Jedna druhej sú si vzájomným obrazom, či odrazom. Môžeme si len domýšľať, akú melódiu si hrajú, čo symbolizujú, v akom vzťahu sú, akú emóciu spolu prežívajú. Je to iba vizualizovaný útržok autorkinho sna? Asi to nie je podstatné. Dôležité sú naše vlastné emócie, asociácie, spomienky, sny, ktoré si vieme projektovať cez obraz tejto autorky. Maľba pôsobí ako výjav/moment z divadelnej scény, ktorej sme účastníkmi.

V diele maliarky, plnom ženskej jemnosti a rôznych odkazov na vedomie a nevedomie človeka sa nám uchovalo pozoruhodné imaginatívne vnímanie ženy/autorky a jej reflexia existencie. Umelkyňa sa svojou osobitosťou zaradila medzi významné autorky slovenského umenia 20.storočia. V maľbách poukázala na meandre a zlepence surrealizmu absurdít každodenného bytia. Tvorba tejto autorky je postavená na lyrickom poetizme a nadrealizme. Jej obrazy nesú prvky nostalgie, napätia, romantiky, grácie a noblesy. Často zobrazovaná hudba, či priestory parkov sú absurdne pôsobiace. Kultivovaný pokoj obrazov je plný načrtnutých/nedopovedaných situácií z reality.

Na jej tvorbu mali vplyv J. Mudroch, L. Čemický, P. Matejka. Komorný, kultivovaný, vyvážený a nezameniteľný maliarsky prejav sa niesol celým tvorivým obdobím umelkyne. V krehkom svete snov a predstáv autorka hľadala harmóniu. Hudba a poézia boli častými témami v jej maľbách. Vedela využiť bravúrne maliarsku techniku, aby podčiarkla snivosť vyobrazení (vzdialené horizonty, postavy zasadené do ireálneho, alebo neskutočného prírodného prostredia). V maľbách často používala „javiskové kompozície“, predĺžené figúry podporovali pocit melanchólie a autorskej maniery.

Viera Žilinčanová vizuálne vstupovala hlavne do ľudských (lucídnych) snov o krajine – prírodu nezobrazovala ako krajinkárka. Väčšinou sa v prírode Žilinčanovej obrazoch nachádzame v záhradách, lesoparkoch, mestských parkoch, kde počujeme prítomnosť hudby, ktorú sme nikdy nepočuli a možno ani nevideli, len tušíme vizuálne stopy – jej melódie, poetiky, emócie – cez intímny civilizmus mestskej nostalgie za prírodou.

Ľudmila Kasaj Poláčková ● Virtualna galéria NG