Jarmok I.

V ohnisku Považanovho záujmu nikdy nie je krajina osamotená. V jeho obrazoch nechýba človek. Človek, ktorý vedie dialóg, pretože ako autor sám priznáva, „bez človeka si neviem predstaviť žiadny svoj obrázok".

Zástupy mužov a žien sa stávajú súčasťou umelcových krajín, jeho zázračného javiska sveta, kde sa odohrávajú ľudské príbehy. Jednotlivé postavy prežívajú svoj svet, zažívajú rôzne dobrodružstvá. A my s nimi. Sme ich divákmi a pozorovateľmi. Považan do obrazov premieta radosti, smútky i skryté tajomstvá.

Autorove spodobenia vyrastajú z reálne zakotvených príbehov, ktoré rozohranou fantáziou poeticky umocňuje. Obracia sa ku koreňom, k rodinnej súdržnosti a priateľským putám, čo preňho znamenali zväzky citovo dôverné, blízke a existenčne stabilné. Dáva im podoby, ktorými chce sprítomniť prežité okamihy, každodenné i sviatočné chvíle. Spája mýtus s realitou, skutočné udalosti s fantáziou.

Považan vytvára orlojový pás obrazov dedinských ľudí, obyvateľov mestečka a ich života v epických figurálnych scénach, celý dejový cyklus roka, skladajúci sa z jednotlivých epizód. Každý obraz je akýmsi zastavením v prúde života. Už ako dieťa rád pozoroval obrady, aby mu nič neuniklo, aby si zachoval v sebe čaro slávnostného a obradného diania.

Expresia formy sa u Považana spájala so stelesnením zdravého človeka, s jeho súžitím s prírodou. Jednoduché rytmy a deje prostredia society povýšil na symboly stability života.

Katarína Čierna ● Július Považan (monografia). Slovart: Bratislava, 2006.