Symbiózu starého a nového Slovenska sa pokúsil veľkorysým spôsobom stvárniť M. A. Bazovský. V preňho typickej vznosnej vertikalite priestorových plánov rozmiestnil protikladné (prí)znaky starého a moderného spôsobu života. Protiklady sa – aspoň pre túto chvíľu – z vôle umelca zjednotili.
Pojem modernej civilizácie sa nespája iba s mestským prostredím. V meste boli civilizačné zmeny prirodzene najviac nápadné, avšak pomaly sa začal meniť aj vidiek, územie mimo mesta. Slovensko zostalo aj po vzniku Československa prevažne agrárnou krajinou, na jeho území nebolo veľa priemyselných stavieb, a ak áno, tak boli zväčša dobre ukryté vo vzájomne oddelených dolinách a kotlinách.
Neurčovali teda príliš charakter krajiny a až na výnimky ani nezaujali našich umelcov. Čomu sa však nedalo vyhnúť, to boli novo sa rozvíjajúce a všade prenikajúce komunikačné siete. Typickú horskú a podhorskú krajinu, obľúbený námet výtvarníkov aj fotografov, zrazu narúšali (alebo obohacovali – z akého hľadiska sa to vezme) neprehliadnuteľné línie železničných tratí, značkovaných ciest, telegrafných stĺpov, sem-tam továrenských komínov.
Sled telegrafných stĺpov ako sústava „slávnostných vertikál“, typický príznak novej „civilistickej“ krajiny, zaujal dvoch protikladne orientovaných umelcov – nielen maliara dôsledne civilistickej orientácie, akým bol Štefan Bednár, ale aj Miloša A. Bazovského. Bazovský tento motív rád a často používal, na rozdiel od Benku už vedome, nie však v zmysle vyznačenia civilizačných trás ako Š. Bednár, ale skôr ako konštruktívno-lyrický kontrapunkt svojich prepodstatňujúcich interpretácií slovenskej krajiny.
Aurel Hrabušický ●
Katalóg k výstave Nové Slovensko (SNG, 2011)