Crucifixion

Po svojom návrate z Talianska roku 1547 sa Frans Floris zaradil ku kľúčovým postavám antverpského maliarstva. Keďže sa stal predstaviteľom romanizmu, smeru spájajúceho nizozemské maliarstvo s výdobytkami talianskeho umenia, mal prezývku „nizozemský Raffael“, hoci v neskoršom odobí prevážila v jeho tvorbe estetika manierizmu.

Okrem toho, že vytvoril množstvo obrazov, ktoré vplývali i na tvorbu Ďalších generácií, viedol obrovskú dielňu. Carl von Mander uvádza, že mal takmer 120 žiakov a okolo 30 spolupracovníkov, menovite napríklad Maartena de Vos, Fransa Pourbusa st., Ambrosia Franckena, Lucasa de Heer. A práve niektorý z autorov tohto veľkého okruhu je aj tvorcom bratislavského obrazu s jednou z najčastejších tém kresťanského umenia, Ukrižovaním.

Ide o mnohofigurálnu kompozíciu, založenú na priestorových plánoch radených nad seba, kde sú jednotlivé figúry rozmiestnené po obvode pomyselnej horizontálnej elipsy okolo vertikálnych dominánt troch krížov. Napriek tomu, že predstavujú aktérov toho istého príbehu, niektoré pôsobia osamotene (napr. Ján či stotník stotožnený s Longinom) a iné sú zasa zomknuté do navzájom izolovaných pyramidálnych zoskupení (napríklad vľavo v popredí tri Márie a vpravo vojaci losujúci o Kristov plášť). 

Zatiaľ čo obe tieto skupinky situované v prednom pláne zjednocuje dynamickosť postojov a póz, pozadie obrazu so sošnými postavami pozorujúceho sprievodu rímskych vojakov a posmievajúcich sa členov rady pôsobí plošne a staticky. K pocitu vzájomnej izolovanosti figúr prispieva aj práca so svetlom, ktoré reflektoricky dopadá na každú skupinku akoby osve a atomizáciu výjavu podporuje aj odlišná maliarska traktácia figúr. 

Zatiaľ čo ženy pod krížom vrátane Márie Magdalény, ktorá ho objíma, sú stvárnené typickým florisovským štýlom s dôrazom na citlivé premodelovanie tvárí i mäkkých poddajných drapérií odevov, figúry vojakov hrajúcich kocky pôsobia tvrdšie a chýba im majstrova manieristická zjemnelosť. Zvyčajnú dramatickosť a expresivitu spojenú s týmto motívom nahrádza divadelné aranžmá, kde je bipolarita bolesti a utrpenia na jednej strane a krutosti a ľahostajnosti na druhej strane nahradená pátosom. 

Tabuľa bola do inventára galérie zapísaná ako dielo nizozemského maliara z konca 16. storočia, neskôr Karol Vaculík obraz zaradil do okruhu Fransa Florisa a pripísal ho niektorému z jeho žiakov. Otázka autorstva však zostáva otvorená a na základe formálnej analýzy diela nemožno vylúčiť ani participáciu dvoch autorov.
 

Ivan Rusina ● RUSINA, Ivan. Majstrovské diela nizozemského umenia na Slovensku = Masterpieces of Netherlandish Art in Slovakia. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2006.