Reprezentačné priestory predsedu vlády Vojtecha Tuku

Je celkom výpovedné sledovať „životné prostredie“ politikov a v ňom stopy umenia. Kancelárie a reprezentatívne priestory, svojho druhu „predné izby“ prezidenta, predsedu vlády, šéfa Úradu propagandy, rôznych ministrov... bývajú obyčajne celkom príznakovým dokladom vkusu lídrov národa. Dnes už umelecké diela, zdobiace kancelárie Tuku, Tisa či Macha fyzicky sotva dohľadáme. Boli väčšinou zlikvidované. Z filmových týždenníkov a agentúrnych fotografií ich však ľahko zrekonštruujeme. Kanceláriu najnacistickejšieho z vtedajších lídrov – Vojtecha Tuku i jeho rezidenciu vo Vinosadoch zdobili prirodzene obrovské portréty Hitlera. Zatiaľ čo pred vyobrazením nemeckého vodcu Tuka obyčajne prijímal zahraničné návštevy, nad jeho pracovným stolom visel portrét Hlinku, opäť celofigúra v príznačne zvečňujúcom aranžmá (Hanáková, 2016)

V režime naklonenom nacistickému Nemecku si mohli – úspešne – potvrdiť svoje postavenie umelci patriaci k nemeckej menšine, resp. žijúci v tradične nemeckom prostredí banských miest. O tom, že to bolo zložitejšie, svedčia výtvarné i ľudské osudy ľavicovo orientovaného intelektuála a neskôr presvedčeného marxistu, Edmunda Gwerka (1895—1956). V centre jeho maliarskej tvorby stála krajina ako živé dejisko dramatického zápasu živlov a metafyzických síl, smerom k prelomu 30. a 40. rokov sa však tento zápas zvláštnym spôsobom upokojil a Gwerk svoj panteizmus vtelil do „klasicizujúcich“ konceptov majestátnych monumentov krajiny „odvekej“ platnosti (Búrka sa blíži, 1938; Letiace / Plávajúce oblaky, okolo 1939—1941). O to viac udivuje, že na jednej z dobových reprodukcií nachádzame informáciu, že bol autorom portrétu A. Hitlera visiaceho v empírovej prijímacej sieni predsedu vlády V. Tuku. Gwerk sa neskôr aktívne zapojil do odboja a jeho manželku, prekladateľku a literárnu vedkyňu Alžbetu Göllnerovú-Gwerkovú popravili v Kremničke fašisti.

Katarína Bajcurová ● Sen x skutočnosť Umenie & Propaganda 1939—1945 (Slovenská národná galéria, 2016)