Tak dnes v Bratislave vidieť neobyčajný zjav, že v socialistickej krajine obsadenej sovietskymi vojskami sa koná výstava, ktorá pravdaže protirečí všetkým normám marxisticky determinovateľnému „socialistickému realizmu“.

Jürgen Weichardt, 1968

Kolekcia predstavuje výber diel zo zbierky Slovenskej národnej galérie vystavený na Medzinárodnom bienále mladých výtvarníkov Danuvius 1968, ktoré poznačil vstup vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a významne zmenil nielen jeho podobu, ale i život v celom bývalom Československu. Deň po okupácii vyzvali umelci E. Dietmann a A. Mlynárčik účastníkov na bojkot pripravovanej výstavy. Niektorí z protestnej výzvy – Alex Mlynárčik, Jana Želibská a Karol Lacko – sa bienále nakoniec odmietli zúčastniť. Prebiehali živé diskusie, dokonca sa uvažovalo nad zmyslom výstavy i jej prípadným zrušením.

Výstava sa napokon realizovala v posunutom jesennom termíne v bratislavskom Dome umenia. Predstavovala výberovú konfrontáciu tvorby mladých výtvarníkov do 35 rokov z posledných dvoch rokov, dlhodobo pripravovanú Ľuborom Károm v spolupráci s komitétom výstavy (Bohumír Bachratý, Miroslav Cipár, E. Heger, Jozef Jankovič, Milan Jankovský, A. Miklis, Iva Mojžišová, Juraj Mojžiš, Milan Paštéka, Vladimír Popovič, Andrej Rudavský a Alexander Trizuljak).

Bienále prezentovalo pluralitne a bez ideologických obmedzení (nie však bez finančných ťažkostí) diela mladého umenia – tradičné druhy a formy (socha, grafika, maľba) spolu s progresívnymi umeleckými tendenciami konca 60. rokov 20. storočia, medzi ktorými dominoval a bol viacerými dobovými kritikmi oceňovaný hlavne objekt a environment (Jozef Jankovič, Stano Filko a Ivan Štěpán).

Atmosféra a diváci na výstave Danuvius, 1968, foto: Jan Ságl

Výstava sa stala jedinou a zároveň poslednou konfrontáciou česko-slovenských umelcov so západným a aktuálnym východoeurópskym a stredoeurópskym umením tesne pred dlhotrvajúcou normalizačnou izoláciou, ktorá radikálne zmenila podobu umenia obmedzením akýchkoľvek priamych kontaktov. Zatvorením hraníc a stratou kontaktov so svetovým umeleckým dianím režim prinútil umelcov a divákov, aby ho v normalizačných rokoch spoznávali iba cez viac-menej nedostupné zahraničné časopisy. Bol to jeden z mnohých negatívnych dopadov, ktoré Československo dostali do kultúrnej a umeleckej izolácie. Danuvius 1968 sa preto stal symbolom slobodne kreovanej platformy, ktorá umožnila stretnutie rôznych umeleckých názorov z celého sveta, aj keď symbolicky znamenala prah konca slobody umenia v Československu.

Veľkoryso koncipovaná prehliadka predstavila v krajine východného bloku diela mladých umelcov z celého sveta – 71 československých výtvarníkov a 49 zahraničných umelcov zo 16 krajín okrem Sovietskeho zväzu, ktorý nezastupoval ani jeden výtvarník. Výstava podobného rozmeru a významu sa v našom prostredí paradoxne vlastne už nikdy nezopakovala (!), napriek tomu, že boli plánované ďalšie ročníky pravidelne každé dva roky.

Medzinárodná porota – Zoran Kržišnik ako predseda, Werner Hoffmann, Pierre Restany, Jindřich Chalupecký a Karol Vaculík ako členovia – udelila Grand Prix Jozefovi Jankovičovi za Veľký pád (1968). Ďalšie štyri ceny získali bez stanoveného poradia Getulio Alviani, Radomir Damjanović-Damjan, Dieter Krieg a Miroslav Šutej. Bolo udelených i päť nákupných cien – Stanovi Filkovi, Adolfovi Frohnerovi, Alene Kučerovej, Giannimu Pisanimu, Martialovi Rayssemu.

Stano Filko – Katedrála humanizmu (fotodokumentácia), 1968, Stredoslovenská galéria

Politická angažovať a kritický názor na dianie v spoločnosti sa prejavili nielen protestmi umeleckej obce počas príprav bienále. Prirodzene prenikli tiež do obsahov niektorých diel (Stano Filko, Katedrála humanizmu, 1968), prípadne bol týmto dielam pripisovaný význam, ktorý by mohol odmietavo reagovať na augustové udalosti v Československu.

Na prehliadke sa uplatnila široká škála umeleckých prejavov – východné verzie pop-artu, nová figurácia, abstraktné a geometrické tendencie. Recenzenti výstavy ako Martin Jirous a Ľudovít Petránsky vyčítali, že prevahu mali konzervatívnejšie diela českého a slovenského postsurrealizmu. Na menší záber progresívnych geometrických, opticko-kinetických a svetelných tendencií upozornili Jindřich Chalupecký a Pierre Restany. Nemecký kritik Jürgen Weichardt napísal, že Miroslav Šutej predstavoval najvýraznejšiu juhoslovanskú osobnosť na výstave. Zo Spojených štátov vystavoval oceňovaný Frank Stella, od ktorého mala záujem Slovenská národná galéria kúpiť kolekciu do zbierok, avšak finančné limity to nedovoľovali. Ostatní umelci zo Západu sa predstavili nie veľmi presvedčivými prácami – Konrad Klapheck, Horst Antes, Richard Kriesche, Martial Raysse). Spomedzi Talianov dobovú reflexiu zaujali Alberto Biasi, Concetto Pozzati, z Japoncov Hiromi Akiyama.

Alberto Biasi – Dynamický reliéf, 1968, Slovenská národná galéria

Niektoré diela boli vystavené priamo v exteriéroch mesta. Veľká škoda je, že sa nepodaril uskutočniť Christov návrh: „Takto prišla Bratislava o realizáciu kuriózneho projektu v New Yorku žijúceho umelca bulharského pôvodu Christa, ktorý navrhol «dočasný monument» z rôznofarebných barelov, ktorý mal byť vďaka ochote firmy Shell z Viedne umiestnený na námestí neďaleko Domu umenia a kultúry. Udalosti posledných augustových dní donútili usporiadateľov od tohto projektu upustiť.“ (M. Jirous)

Alena Kučerová – Pílenie, 1968, tlač z plechu, Slovenská národná galéria

Udelená nákupná cena znamenala získanie diel kúpou do zbierky Slovenskej národnej galérie. Jedine od Stanislava Filka boli vybrané iné práce než vystavená. Kolekcia sa však kúpou alebo darom rozšírila aj o ďalšie diela iných mladých autoriek a autorov. Nákupná komisia na čele s Karolom Vaculíkom vyjednávala s autormi dlho, precízne a niekedy aj neúspešne. To je však už samostatný, určite napínavý príbeh.

Zaujímavosťou je, že cena za diela bola vyplácaná v československých korunách. V zachovanej korešpondencii archívu galérie sa píše, že väčšina zahraničných autorov plánovala (či vlastne musela) peniaze minúť počas budúcej návštevy Československa, je však otázne, či k nám ešte mohli slobodne zavítať. Víťazné legendárne Jankovičovo dielo Veľký pád získala galéria darom od autora až po roku 1989.

Ďalšie informácie o výstave nájdete v štúdii Jany Geržovej a v článku Jána Kraľoviča.

Zoznam vystavujúcich autorov (.txt)