Toaletné zrkadlo v striebornom ráme s aliančným erbom Huga Moritza de Saint-Genois a Eleonóry von Wachtler

Na základe značiek a puncov bolo zrejmé, že zrkadlo pochádza z dielne významného viedenského striebrotepca Josefa Carla Klinkoscha (1822 – 1888). Pod značkou J. C. Klinkosch fungoval podnik od roku 1869/1870 až do roku 1918, pričom v roku 1884 prevzali vedenie jeho synovia. Pôvodne bolo zrkadlo súčasťou väčšej dámskej toaletnej súpravy. Bližšiemu datovaniu predmetu pomohol aliančný erb, ktorý vzniká združením erbov patriacich manželskej dvojici.

Zistenie kolegu heraldika bolo nad všetky očakávania. Erby patrili rodom Saint-Genois a Wachtler. K ich prepojeniu došlo len raz, a to pri sobáši Huga Moritza de Saint-Genois (1858 – 1891) a Prešporčanky Eleonóry von Wachtler (1863 – 1943). Vzhľadom na intímny charakter artefaktu súvisiaceho s osobnou hygienou môžeme predpokladať, že išlo o  svadobný dar pre nevestu priamo od ženícha. Zosobášili sa v marci roku 1889 v Budapešti. Eleonóra sa predtým rozviedla s prvým manželom a kvôli sobášu spolu s Hugom prestúpili na protestantskú (unitársku) vieru.

Novomanželia sa usadili v Prešporku. Pri Horskom parku v rámci hospodárskeho dvora nazvaného Eleonórin dvor (nem. Eleonorenhof, maď. Eleonóra-udvar) inicioval Hugo v roku 1890 výstavbu vily, ktorej architektom a staviteľom bol zrejme Alexander Feigler. Jej dokončenia sa už Hugo nedožil. Vila však stojí dodnes. O jej maliarskej výzdobe a  osudoch rodiny Saint-Genois sa dočítate v katalógu k výstave, ktorú v  roku 2019 pripravila kurátorka Jana Luková v Galérii mesta Bratislavy.

Zrkadlo sa do SNG dostalo z majetku bližšie neznámeho Eduarda Šťastného, ktorý prepadol v prospech štátu v roku 1962 na základe trestného konania. Medzi viac ako päťdesiatimi predmetmi boli prevažne drobné ukážky európskeho a ázijského umeleckého remesla. Väčšia časť jeho prepadnutého majetku sa nachádza v múzeu na hrade Červený Kameň. Na výskume pracujeme ďalej a možno budeme mať šťastie a chýbajúce komponenty toaletnej súpravy nájdeme práve tam.

Jana Švantnerová ● Vo výklade: Josef Carl Klinkosch