Ukrižovanie z cyklu pašie (8/12)

V stvárnení scény Ukrižovania v rámci pašiového cyklu sa zároveň láme jeho príbehová línia v prospech zobrazenia výlučne „pozitívnych postáv“. Kristus je zobrazený už mŕtvy, s prebodnutým bokom, všetci posmievači, kati i vojaci odišli. Zostali pozostalí. A tak sa tento výjav mení na zobrazenie bolesti a smútku. Bolesti, ktorá nebolí fyzicky – umučenie je už dokonané – ale v srdci a v duši. Tým sa tento výjav, podobne ako napríklad motív Piety, stáva prostriedkom rozjímania a tichej zbožnosti. Kristus je stvárnený veľmi subtílne, hoci skôr len tak pôsobí, v skutočnosti je rovnako vysoký ako Ján, ktorý pri ňom vyzerá monumentálnejšie. Ján má bohato riasené rúcho, ale zároveň veľmi jemnú tvár, známu už z iných Schongauerových skupín Ukrižovania. Bohaté drapérie obaľujú, priam ukrývajú aj ženy pod krížom so zahalenými hlavami, okrem Márie Magdalény, ktorá je celkom dole a ľavou rukou objíma pätu kríža. Pozadie veľmi natesno, kulisovito uzatvára tmavý kopec vedený sprava, za ktorým je náznak výhľadu do širšej krajiny s naznačenou urbanistickou štruktúrou Jeruzalema a ešte zvýšeným horizontom vlniacej sa pahorkatiny. Scénu ikonograficky dopovedá len lebka (Adamova) odsunutá „do pozadia“ za postavu sv. Jána, čeľusť naopak do ľavého dolného rohu, pričom miesto jej tradičného umiestnenia pod krížom autor prenechal veľkoryso riasenej drapérii Panny Márie.

Dušan Buran ● Majster z Okoličného a gotické umenie Spiša okolo roku 1500 (Slovenská národná galéria, 2017)