Ukrižovanie z Veľkých pašijí. Kristus na kríži

Stvárnenie Ukrižovania patrí ku kľúčovým scénam pašií a ako často zobrazovaná scéna v podstate vychádza a zodpovedá tradičnej neskorostredovekej ikonografii. Nevymyká sa z nej príliš ani motív zdôraznenia Kristovej krvi, ktorej prúdy vytekajúce z rán zachytávajú traja anjeli do štyroch kalichov. A hoci sú zobrazení veľmi konkrétne, sú akoby neviditeľní. To obrazu dodáva dve roviny: jednu pozemskú – v krajine stojaci kríž s Ukrižovaným, pod ním viaceré biblické postavy spomínané v evanjeliách.

Anjeli s kalichmi však patria do inej, transcendentálnej roviny, podobne ako poľudštené – antropomorfizované slnko a mesiac, ktoré však v starej kresťanskej tradícii zároveň symbolizujú Krista a Máriu. Krv, vytekajúca a anjelmi zachytávaná, je symbolom práve dovršovanej spásy, niečoho, čo zmení dejiny ľudstva, čo ľuďom opätovne otvorí bránu do neba. Slnko i mesiac sú jeho symbolmi, anjeli, poukazujúci na túto skutočnosť a zároveň na cenu „baránkovej“ krvi, sú jeho poslami. Poslami pre diváka, nakoľko postavy vo výjave ich ešte nevidia. Žiadna z nich sa na ne nepozerá, žiadna ich ani nemôže vidieť. To, čo sa deje, vnímajú ešte zo svojho ľudského a pozemského pohľadu. Pred ich očami zomiera človek, Ježiš z Nazaretu. O chvíľu nato ho jeho verní snímu z kríža a pochovajú. Až keď na tretí deň zažijú šok z prázdneho hrobu a pomaly, postupne prijmú pravdu zmŕtvychvstania, otvoria sa im nové oči, oči viery a budú schopní ho opätovne spoznať. Vtedy pochopia, čo sa stalo. Takto sa to učili celé generácie kresťanov, takto im to teraz predkladá aj Dürer. Jeho obraz pomáha aj tým, ktorí to už vedia, pomáha im, aby to vnímali a prežívali nanovo.

Martin Čičo ● Katalóg k výstave Krv (2015)