Utečenci

Z hľadiska „vnútornej angažovanosti“ a prehlbujúceho sa humanizmu umeleckej výpovede mala ďalekosiahle vyžarovanie tvorba pražského Slováka Cypriána Majerníka (1909 – 1945), kľúčovej umeleckej osobnosti mladej generácie. Dokázal vyjadriť nielen novú generačnú antiklerikálnu a národoveckú skepsu, ale citlivo absorboval narastajúcu rozpornosť doby: od druhej polovice 30. rokov sa v Majerníkovej maľbe stupňovali nové pocity duchovnej rozjatrenosti, existenciálnej osamelosti, emocionálnej účasti na krízových až katastrofických situáciách človeka vo vtedajšom svete.

Majerník sa vo svojej ranej tvorbe venoval tradičnej „slovenskej“ téme, jej videnie sa však vyznačovalo odstupom a nadhľadom. Často zasadzoval žánrovú scénu z dedinského prostredia do absurdných súvislostí a groteskných situácií, čím chcel poukázať na tmárstvo, zaostalosť slovenskej dediny,  z oslavy sa tak stávala paródia posvätných pojmov. 

V centre zrelej maľby Cypriána Majerníka bola potreba „úniku zo sveta“: ťaživá osobná situácia umelca sa premietla do sujetu, v ktorom na jednej strane stojí osamelý, opustený a bezbranný človek, na strane druhej nepriateľský hrozivý svet. Na jeho maľbách sa objavuje sa tragikomická postava Cervantesovho Rytiera smutnej postavy (Don Quijot a Sancho Panza, 1940), defilujú nevinné a bezmocné obete násilia (Milosrdný samaritán, 1940), kone bez jazdcov, vojnoví utečenci, štvanci na úteku, ľudia blúdiaci v anonymnom svete uprostred vojnového chaosu (Utečené kone, 1941; Utečenci, 1943).

Ich putovanie to je vlastne nezmyselná a neodvratná cesta bez východiska a nádeje, púť kamsi do neznáma, ktorej jediným cieľom je – smrť, ničota. V tragickom finále forma pre maliara stratila svoj význam, volí rýchly, delený a nedbalý rukopis, monochrómnu farebnú škálu, radikálne polemizuje s tradične chápanou aurou umeleckého diela.
 

Katarína Bajcurová ● Moderna ...to najlepšie čo doma (v galérii) máme... (29. 3. - 30. 9. 2012 : Slovenská národná galéria, Bratislava)