Skulptúry z Hozelca - Bolestný Kristus

Majster Pavol z Levoče – dielňa autora

datovanie:
miery: výška 115.0 cm, šírka 34.0 cm, hĺbka 26.0 cm
výtvarný druh: sochárstvoskulptúra
žáner: figurálna kompozícia
materiál: lipové drevo
technika: polychrómia
rezba
zlátenie
značenie:
inštitúcia: Slovenská národná galéria, SNG
kurátor: Dušan Buran
inventárne číslo: P 2287
tagy: krv kristus
v kolekciách:
licencia: Creative Commons License voľné dielo
z celku: z neznámeho oltára v Hozelci (1/4)
objednať reprodukciu stiahnuť

Majster Pavol z Levoče sa nadlho stal určujúcou osobnosťou (nielen) spišského sochárstva a niekedy je, i napriek zjavne príbuznému štýlu, veľmi ťažké rozhodnúť, do akej miery bol sám autorom tej-ktorej skulptúry alebo táto už pochádza z rúk niektorého z jeho pomocníkov. Súvisí to s nárastom možností ich realizácie v rámci množiacich sa objednávok nielen z veľkých mestských farností, ale aj menších dedinských chrámov. Takým bol aj dnes zaniknutý filiálny kostol v Hozelci, naša socha patrila k jednému z jeho neskorogotických oltárov. 

Náročnosť úlohy sa dá odhadnúť na komplexnej forme inscenácie: telo Krista je zároveň odeté v zlatom plášti, súčasne nahé; zároveň má byť živé, no pritom po smrti. Spolu s relatívne verne zvládnutými proporciami a precízne rezanými detailmi to nasvedčuje tomu, že ide o prácu z tesnej blízkosti dielenského majstra. Fyziognomické poňatie nahého mužského tela sa totiž už na konci stredoveku stalo predmetom experimentovania vo viacerých umeleckých druhoch. Renesančná kresba 15. storočia, predovšetkým v Taliansku a južnom Nemecku, smerovala k čoraz väčšej vernosti prírode. Rozličné štúdie pohybu, motívy nahého mužského tela a ďalšie skice v rozmanitých ikonografických kontextoch sú známe napr. od Albrechta Dürera alebo Hansa Holbeina st. Trochu iná situácia zavládla v oblasti oltárneho sochárstva v strednej Európe. Množstvo krucifixov nadlho akoby kanonizovalo chápanie tejto sochárskej úlohy, figúry sv. Sebastiána či iných martýrov sa javia skôr margináliou. Reforma – aby sa vôbec presadila – sa tak predsa len musela udiať v rámci christologickej ikonografie. Vítaným a čoraz frekventovanejším námetom boli rozličné verzie Bolestného Krista – postavy nejasne živej, no zároveň mŕtvej – raz v melancholickej podobe „Krista v odpočinku“, inokedy vo figúre stojaceho Pána ukazujúceho rany po ukrižovaní. Tento celofigurálny typ sa funkčne zaraďuje medzi tzv. príhovorcov a jeho pendantom bola často Mária ukazujúca na svoje prsia a tým pripomínajúca svoje materské zásluhy. 

Neprekvapí preto, že krv v tomto zobrazení zohrala mimoriadnu úlohu: Jednoznačne definovala Krista ako Boha po obetovaní sa na Kríži (na ľavej ruke napr. steká, akoby bola stále na ňom pribitá) – a predsa ľudskej podstaty. Mohutné prúdy krvi, tak ako ich vidíme na soche z Hozelca, spolu s pokojnými gestami nielenže upozorňovali na rany po klincoch (a ranu v boku); boli tiež odkazom k eucharistii, vínu a k premene Kristovej krvi na oltári. Súveký veriaci teda nebol konfrontovaný s Víťazným či Zmŕtvychvstalým Kristom, a už vôbec nie so Sudcom pri Poslednom súde. To je tiež dôvod veľkej popularity, akej sa devocionálne obrazy a sochy podobné Kristovi z Hozelca tešili práve v 15. a na začiatku 16. storočia.
 

Dušan Buran ● Katalóg k výstave Krv (2012)