Umenie Podkarpatskej Rusi

40 diel  ·  Miroslav Kleban  ·  16. 04. 2020

„Zem podkarpatoruská je zemí kontrastů. Dnes, ve dvacátém roce trváni československé republiky, už to dávno není temný kout, Asie za Košicemi, neznámy útes, na němž ztroskotáte a živoříte ve věčné nostalgii, v nikdy nevyslyšené touze po starém prostředí středoevropana – zavál-li osud náhodou vaši životní lodičku tím směrem. Zkušenost ukázala na těch, kteří zde žili delší čas a vrátili se zpět, že v prvních chvílích navrácení žili s neustálym pocitem jakéhosi ochuzení a sploštění dojmů, s pocitem, s kterým vstáváme od zajímavé rozečtené knihy. Neboť zem podkarpatoruská je zemí kontrastů a jimi útočí na naši vnímavost, dávajíc nám zážitky nečekaných dobrodružství. Nedivte se ani, že je tu tolik básnících a malujících četníků, finančníků, úředníků, učitelů.” – Ora Pokorný

O území Podkarpatskej Rusi sa zvykne hovoriť ako o stratenej zemi, zabudnutej zemi, či zmiznutom svete. Medzivojnová literatúra opisovala Podkarpatskú Rus ako romantickú krajinu, ktorej krásy začína objavovať zvyšok republiky, avšak veľakrát zdôrazňovala aj jej sociálnu zaostalosť a nepokojnú atmosféru. Romantické predstavy o Podkarpatskej Rusi pomáhali vytvárať mnohé knihy, v ktorých sa ešte stále vynárali lúpežníci, medvede a vlci.[1]

Podľa literatúry aj orálnej histórie zažila Podkarpatská Rus v medzivojnových rokoch akýsi „zlatý vek“. Zrejme najväčším popularizátorom tohto regiónu bol český publicista a spisovateľ Ivan Olbracht. Zásadný vplyv na kultúrnu, hospodársku a architektonickú renesanciu tohto územia mala práve česká inteligencia zastúpená úradníkmi, novinármi, učiteľmi a výtvarníkmi, ktorí tu pôsobili.

Antonín Hudeček – Motív z východného Slovenska, okolo 1928, Slovenská národná galéria

Antonín Hudeček – Motív z východného Slovenska, okolo 1928, Slovenská národná galéria

 

Veľké zastúpenie neslovanských národov, najmä Maďarov, Nemcov a Rumunov, vytvorilo na Podkarpatskej Rusi svojrázne multikultúrne prostredie odzrkadľujúce ešte časy habsburskej monarchie. Rôznorodé etnické skupiny si tu súčasne nárokovali svoje práva, jazyk, kultúrne tradície a spôsob života. Národnostné presahy sa okrem kultúrneho života odrážali aj na samotnom ráze sakrálnej i svetskej architektúry a ovplyvnili tak vizuálny charakter krajiny.

Po pripojení Podkarpatskej Rusi k prvej československej republike nastal rozvoj školstva a rusínskej kultúry. V Užhorode sa pod vedením tzv. školského referátu a za pomoci užhorodských učiteľov zabezpečovalo vzdelávanie všetkých národnostných menšín. Odchádzajúcu maďarskú administratívu postupne nahradzovala česká, pokúšajúca sa o formovanie kultúrneho, politického a hospodárskeho diania na Slovensku.

Chýbajúce štátne akadémie umenia suplovali v začiatkoch republiky súkromné školy – škola Gustáva Mallého v Bratislave (1911 – 1932) a škola Eugena Króna v Košiciach (1921 – 1927). Vznikali prvé modernistické tradície a slovenské umenie hľadalo vlastnú národnú identitu.

Martin Benka – Huklievo, 1926, Slovenská národná galéria

Martin Benka – Huklievo, 1926, Slovenská národná galéria

 


 

Košická moderna a Podkarpatská Rus

 

Prvky košickej moderny presahovali do oblasti Podkarpatskej Rusi najmä vďaka priateľstvu dvoch výtvarníkov – českého maliara Františka Foltýna a maďarského, ľavicovo orientovaného umelca Gejzu Schillera. Obaja autori tvorili neodmysliteľnú súčasť umenia 20. a 30. rokov na východnom Slovensku.

František Foltýn sa po roku 1918 usadil najprv v Bratislave a o tri roky neskôr sa na pozvanie vtedajšieho riaditeľa Východoslovenského múzea Dr. Josefa Poláka presťahoval do Košíc.[2] Foltýnova tvorba sa počas jeho bratislavského pobytu orientovala na skicovitú, expresívne štylizovanú krajinomaľbu. Po príchode do Košíc sa maliar zameral viac na sociálnu kritiku, ktorá hľadala námety v urbánnom prostredí mestskej periférie. Nešlo mu len o problematiku moderného umenia a jeho vnímanie divákmi, v Košiciach nadobudol ľavicové zmýšľanie a sústredil sa na spoločenský status človeka.

František Foltýn – Nezamestnaní, 1924, Východoslovenská galéria

František Foltýn – Nezamestnaní, 1924, Východoslovenská galéria

 

Ako o tom píše český historik umenia Vojtěch Lahoda: „maloval v duchu takového mýtického vidění krajiny a člověka expresivní obrazy z okolí Mukačeva, Užhorodu i ze Slovenska, postupně se zesílením sociálního prvku ve figurálních scénách.“[3]

Pri porovnaní s prácami z bratislavských čias je v košickom období už badateľná príbuznosť jeho diela s Gejzom Schillerom. Podobnosť je viditeľná najmä v používaní kubizujúcich tvarov, plošnej štylizácii, zdvojovaní objektov, opakovaní tvarov a v akejsi obľúbenej forme zrkadlenia, ktorú v nemalej miere používal aj Vojtech Erdélyi.

Gejza Schiller – Krajina s mostom, 1922, Východoslovenská galéria

Gejza Schiller – Krajina s mostom, 1922, Východoslovenská galéria

 


 

Regionálny a ľudový modernizmus

 

Slovenská moderna po roku 1918 čerpala mnohé motívy z vidieckeho prostredia a zo vzťahu k rodnej zemi a národu. Tento vývojový stupeň národného umenia vystihuje monumentálne zobrazovanie „života a mýtu rodnej zeme“ typické pre Martina Benku. Opozičný program tvorila v medzivojnovom období sociálno-kritická vlna čerpajúca predovšetkým z prostredia mesta.

V regióne od Košíc, cez Užhorod až po Mukačevo pokračovala v týchto dekádach nacionalistická tendencia z 19. storočia opierajúca sa aj o idey kozmopolitizmu a pluralitnej kultúry. Lokálna podoba výtvarnej moderny tu kombinovala tradičné ľudové formy s odkazmi na proletárske umenie. Môžeme hovoriť o akomsi vernakulárnom modernizme, ktorý využíval lokálne zdroje a inšpirácie a snažil sa interpretovať ľudovú, duchovnú kultúru nie v zmysle etno-nacionalistickej metódy, ale prikláňal sa k teritoriálnej koncepcii stredoeurópskych dejín umenia.

Jozef Bokšay – Lochovo, 1920, Východoslovenská galéria

Jozef Bokšay – Lochovo, 1920, Východoslovenská galéria

 

František Foltýn je autorom teoretickej štúdie, ktorá rieši problematiku multikulturalizmu a tzv. národných slohov. Definuje ju ako rasové umenie nevyhnutné pre umelecké prejavy vychádzajúce z kultúrnych tradícií jednotlivých štátov. Konkrétne to opisuje slovami: „Aké by bolo krásne, keby kubismus maľovaný u nás nebol iba francúzskym piccasovským odvarom a keby bol kubismus naším rasovým (...). Keď sa postaví rasové umenie pred svetové fórum, bude pôsobiť nezvykle svojou odlišnosťou, výrazom vlastnej krajiny a rasy, ponesie zrejmú pečať svojej rasy. Tým také je možné dať národu vlastnú výtvarnú tradíciu.“[4]

Foltýn sa vo svojom medzivojnovom programe stotožňoval s proslovanským zmýšľaním. Zaiste aj pod vplyvom moravského spolku Koliba, s ktorého členmi, sochárom Josefom Kubíčkom a grafikom Ferdišom Dušou, ho spájalo priateľstvo, a ktorí v roku 1923 vystavovali vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.

Jan Ivan Kulec – Kristus, 1925 – 1930, Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku

Jan Ivan Kulec – Kristus, 1925 – 1930, Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku

 


 

Slovanské Madony

 

V medzivojnovom období sa z tradičného námetu Madony s dieťaťom stal akýsi kult, ktorý mal definovať slovenskosť (slovanskosť) v kultúre novovzniknutého štátneho útvaru. Tento motív sa posunul zo žánrovej roviny do symbolickej a nájdeme ho v tvorbe Janka Alexyho, Martina Benku, Miloša Alexandra Bazovského, Františka Foltýna, Gustáva Mallého, Konštantína Bauera, Mikuláša Galandu a ďalších.

Sedembolestná Panna Mária, patrónka Slovenska[5], pretrvala vo vizuálnej kultúre ako ikonografický typ z čias gotiky, neskôr nadväzujúci na princípy barokovej zbožnosti. Výtvarná moderna zdôrazňovala jej symboliku materstva a interpretovala ju aj ako ochrankyňu vidieckeho spoločenstva. Vo viacerých prípadoch nesie Madona prívlastok „slovenská“ alebo názov konkrétneho regiónu.

František Foltýn – Modrá Madona, 1922 – 1924, Galerie Pro Arte Praha

František Foltýn – Modrá Madona, 1922 – 1924, Galerie Pro Arte Praha

 

František Foltýn v diele Modrá Madona hľadá prvky spoločnej československej identity v spojení historickej pamäte a avantgardného jazyka. Kompozícia obrazu je typická pre raffaelovský typ renesančných Madon. Krajinné prvky v popredí a koruny stromov vytvárajú arkádovú architektúru, akoby priehľad do štylizovanej Foltýnovej krajiny.

Figúra sediacej Madony s dieťaťom v náručí je namaľovaná v trojuholníkovej kompozícii ako odkaz na renesančnú ikonografiu. V pozadí vidno štylizované trojvršie podobné tomu v slovenskom štátnom znaku, spravidla interpretované ako pohoria Tatra, Matra a Fatra. Pozadie hornatej krajiny môžeme prirovnať aj ku karpatskému oblúku, ktorý pomyselne ohraničuje slovanský národ a zahŕňa v sebe Českú zem, Slovensko a Podkarpatskú Rus. Topografia krajiny je rozpoznateľná z iných Foltýnových obrazov z východného Slovenska.[6]

Václav Fiala – Kríž za dedinou, 1931, Slovenská národná galéria Václav Fiala – Kríž za dedinou, 1931, Slovenská národná galéria

 


 

Umelecké aktivity v Podkarpatskej Rusi

 

„Hle, to je ta země s modrými horami, s ovčáky a lesy! To je ta krásna země s širými lány a koni, pádícími volně zelenou pastvinou! U tichých řek sedí města, vroubena viničnými vrchy, města s ruinami hradů a katedrálami, s feudálními zámky a s novými paláci z betonu. U divokých horských potoků krčí se mechem zarostlé vesnice, vroubené pralesy, kde žije vlk, medvěd a divoký kanec, vesnice s dřevěnými kostelíky a temnou židovskou krčmou. Který malíř přál by si zemi bohatější, který umělec přál by si prostředí zajímavější? Projíti tímto krajem s očima do široka otevřenýma, přidružiti se do hloučku a míti vnímavé srdce, viděti, slyšeti, a potom vše vtěliti v několik tahů štetcem, v několik křídových čar! Býti víc, než reportérský snímek a přece zůstati reportážní!“ – Ota Pokorný[7]

Moderná umelecká prax v Podkarpatskej Rusi začína ešte pred rokom 1919, teda pred pripojením územia k Československu. František Žákavec v Sborníku pro českou práci z roku 1937 označuje umenie Podkarpatskej Rusi ako najmladšie slovanské umenie. Udalosti rokov 1918 – 1919 neznamenali jednoznačný predel v estetickom a ideovom myslení jednotlivých autorov. Rozvíjala sa tu skoršia tradícia, ktorá bola následne konfrontovaná s avantgardnými prejavmi košickej moderny.

Fedor Manajlo – Starec, 1932, Zakarpatské oblastné múzeum Jozefa Bokšaja v Užhorode

Fedor Manajlo – Starec, 1932, Zakarpatské oblastné múzeum Jozefa Bokšaja v Užhorode

 

Moderný umelecký život má na tomto území svoje korene v jednom z najvýraznejších reprezentantov umenia 19. storočia Mihálya Munkácsyho[8] (1844 – 1900), ktorého tvorba bola inšpirovaná francúzskou modernou. Kozmopolitná kultúra tu postupne vytvorila pestrú mozaiku estetických a duchovných impulzov. Podobne ako pri košickej moderne, aj v prostredí Podkarpatskej Rusi bolo umenie tvorené prevažne umelcami – migrantmi.

So snahou o vybudovanie národného umenia je spojené aj umelecké školstvo, ktoré by vychovávalo nové generácie. Jozef BokšajVojtech Erdélyi založili v roku 1927 pri Užhorodskom učiteľskom seminári Verejnú školu kreslenia, pričom si stanovili za cieľ vytvoriť umenie, „ktoré by odrážalo typickú krásu prírody, život jednoduchého podkarpatského (zakarpatského) človeka a bolo zároveň blízke a zrozumiteľné práve tomuto jednoduchému človeku. Týmto činom sa vlastne začalo plniť programové úsilie nového maliarstva a podchytila a formovala sa mladá generácia, vychovávaná už cieľavedome v tomto duchu.“[9]

 

Vojtech Erdélyi – Púť na Užoku, 1920 – 1930, Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku Vojtech Erdélyi – Púť na Užoku, 1920 – 1930, Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku

 

Bokšaj a Erdélyi boli odchovancami budapeštianskej akadémie, Erdélyimu sa dostalo aj mníchovské a parížske školenie. V Užhorode sa snažili vytvoriť základný okruh školy, v zmysle ideovo-formálnom a inštitucionálne zastrešenom. Z Užhorodu sa tak prirodzene stalo kultúrne centrum Podkarpatskej Rusi, kde pôsobilo viacero športových, kultúrnych a vzdelávacích spolkov. Spomeňme napríklad Spolok výtvarných umelcov na Podkarpatskej Rusi založený v roku 1931, ktorý zastrešoval výstavnícku činnosť a iné kultúrne aktivity. Jeho vedúcim členom bol taktiež Vojtech Erdélyi.

Medzi najvýznamnejších žiakov Verejnej školy kreslenia patrili Andrej Kocka, Ernest Kontratovič, Vojtech Borecký, Andrej Doboš, Fedor Manajlo, Zoltán Šoltés a iní, z ktorých niektorí absolvovali aj štúdium na pražskej akadémii. Nástup tejto generácie maliarov tak nastolil otázky spojené s vytvorením národnej kultúrnej skupiny.[10] Popri lokálnej vetve sa v Užhorode usadili aj českí výtvarníci, ktorí rozvíjali program kubizmu. Príkladom je česká maliarka Milada Benešová-Špálová, švagriná českého modernistu Václava Špálu, ktorý silne ovplyvnil jej vlastnú tvorbu, prevažne kubistických zátiší.

Milada Benešová-Špálová – Zátišie s ovocím, 1930, Zakarpatské oblastné múzeum Jozefa Bokšaja v Užhorode

Milada Benešová-Špálová – Zátišie s ovocím, 1930, Zakarpatské oblastné múzeum Jozefa Bokšaja v Užhorode

 

Z českých osobností tu ďalej pôsobili napríklad Ladislav Kaigl, Božena Rodová-Šašecí, Václav Rabas, Bedřich Oždian, Otto Jelen, Antonín Hudeček, sochár Jaromír Cupal a ďalší. Zo slovenských výtvarníkov sem dochádzali Martin Benka, Imrich Weiner-Kráľ, či Janko Alexy, ktorý dokumentoval tunajšiu krajinu. Alexyho dokumentárna skica Užhorodského hradu bola v roku 1922 publikovaná v národopisnej príručke Obrázky zo Slovenska.

Imrich Weiner-Kráľ – Čepčenie na Rachovsku, 1935, Slovenská národná galéria

Imrich Weiner-Kráľ – Čepčenie na Rachovsku, 1935, Slovenská národná galéria

 


 

Socha v službách národov

 

V Prvej česko-slovenskej republike sa centrom výtvarného diania a vzdelania stala Praha. Od výtvarného umenia sa na našom území očakávalo aj naplnenie novej vizuálnej predstavy o Slovensku. To však prišlo s istým oneskorením, keďže maliarstvo a sochárstvo sa stále vyjadrovali v archaických formách z 19. storočia. Po roku 1918 vznikol priestor a dopyt po nových monumentálnych realizáciách v architektúre a pomníkovej tvorbe. Ich úlohou bolo zadefinovať štátnu príslušnosť i tendenčný odkaz minulosti.

Generáciu mladých slovenských sochárov, vrátane Heleny Mandičovej[11], vychovávalo pražské akademické prostredie a po návrate domov boli mnohí z nich zahrnutí objednávkami. Spomedzi slovenských autorov tohto obdobia spomenieme napríklad Jána Koniarka, Vojtecha Ihriského, Ladislava Majerského, Fraňa Štefunka Jozefa Pospíšila. Nový spoločenský potenciál sochárskeho diela upevnil kolektívne národné sebavedomie. „Predovšetkým budovanie pomníkov sa stalo do istej miery zákonitým výsledkom potreby definovať a zvýznamniť postavenie a miesto (Slovenska) na kultúrnej a politickej mape svojho okolia...“[12]

Neznámy autor – Pohrebný sprievod T.G.Masaryka, Pamätník realizovaný Helenou Mandičovou v roku 1928, Východoslovenské múzeum, Fond historickej a umeleckej fotografie

Neznámy autor – Pohrebný sprievod T.G.Masaryka, pamätník realizovaný Helenou Mandičovou v roku 1928, Východoslovenské múzeum, Fond historickej a umeleckej fotografie

 

V pomníkovej tvorbe sa medzivojnové sochárstvo sústredilo na vlastenecké a národné úlohy. Nadväzovalo spočiatku na upadajúcu tradíciu akademizmu, romantizujúceho historizmu a secesie a neskôr sa obrátilo k realizmu. Vďaka blízkemu vzťahu k rusínskej tradícii a kultúre stvárnila Helena Mandičová podoby mnohých dejateľov rusínskeho kultúrno-spoločenského života.

 


 

Krátka epizóda spoločného štátneho útvaru Čechov, Slovákov a Rusínov zanechala v česko-slovenskom umení nezmazateľnú stopu. Mnohé z jej inšpirácií nachádzame práve v etnografickom, topografickom a folklórnom prostredí Podkarpatskej Rusi. Toto obdobie a teritórium podrobne spracovala výstava Východoslovenskej galérie Umenie Podkarpatskej Rusi 1919 – 1938.

Vojtech Erdélyi – Zátišie s fialovým kvetom, 1920–1925m Šarišská galéria

Vojtech Erdélyi – Zátišie s fialovým kvetom, 1920–1925m Šarišská galéria

 

Výber diel zo zbierky Východoslovenskej galérie a iných slovenských, českých a ukrajinských inštitúcií predstavil verejnosti okrem klasikov podkarpatskej školy (Bokšaj, Erdélyi, Manajlo) i doposiaľ menej známych lokálnych autorov, ktorí sa pohybovali na českej, slovenskej a ukrajinskej kultúrnej scéne (Špálová, Virágh, Beregi, Hromnický, Pokorný, Mondičová, Kulec, Příhoda, Angyal, Fiala, Hudeček). Ambíciou projektu bolo prierezovo predstaviť širokej verejnosti doposiaľ málo prebádanú oblasť našich dejín umenia a integrovať tak umenie podkarpatskej školy do československého dejepisu umenia.

 


[1] Poznámky v texte (.txt)

 

Kurátor výstavy: Miroslav Kleban
Odborná spolupráca: Lina Degtyaryova & Oleg Olashyn (Uzhhorod modernism), Astrída Derfiňáková, Ján Kovačič, Lidiya Matsyurak, Ivan Nebesnyk, Ladislav Puškár
Spolupracujúce organizácie: Slovenská národná galéria, Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku, Galéria mesta Bratislavy, Galéria umelcov Spiša, Šarišská galéria, Východoslovenské múzeum, Muzeum města Brno, Státní oblastní archiv Praha – Beroun, Pro arte Praha, Art Invest Group s.r.o., Zakarpatské oblastné múzeum Jozefa Bokšaja v Užhorode