Seneca

Zobrazenie zomierajúceho Senecu pochádza zo Sandrartovho významného diela, nazvaného Teutsche Academia, ktorým reagoval na zakladanie a rozvoj umeleckých akadémií v Taliansku a Francúzsku; tieto v nemecky hovoriacich krajinách chýbali. Okrem životopisov slávnych umelcov reprodukuje aj množstvo antických sôch, ich kópie patrili pri výučbe na akadémiách k bežným pomôckam.

Lucius Annaeus Seneca (okolo 4 pred Kr. – 65 po Kr.) bol rímskym stoickým filozofom, štátnikom, rečníkom a dramatikom, ktorého diela boli široko známe a čítané na európskych univerzitách a jeho klasické tragédie silne ovplyvnili divadelnú tvorbu 17. storočia. Senecova stoická filozofia sa prejavila aj v jeho tragickej smrti: keď v roku 65 za údajnú spoluúčasť na sprisahaní proti Nerovi cisár nariadil, aby sa sám zavraždil, prijal to vyrovnane.

Sandrartove zobrazenie nezachytáva len Senecovu smrť v predstavách jeho súčasníkov, ale aj konkrétnu antickú sochu z druhého storočia, ktorá bola od jej identifikovania koncom 16. storočia považovaná práve za stvárnenie zomierajúceho filozofa. Od roku 1620 sa nachádzala vo Villa Borghese, kde ju mal možnosť študovať a kresliť aj samotný Sandrart. Ako sám píše, pokladal ju za vynikajúce stvárnenie stareckého tela a pomôcku pri štúdiu anatómie (Teutsche Academia 1679, II, s. 6).

Jednako Sandrart sa držal svojho pôvodného rímskeho záznamu, ktorý bol neskôr predlohou pre Richarda Collina a zobrazuje Senecu samotného, v zhode so zachytením väčšiny sôch v danom zväzku, hoci múr za ním, svetlo a vrhnutý tieň akoby naznačovali aranžmá nočného výjavu. Na rozdiel od Rubensovho obrazu však Sandrart predovšetkým zdôraznil zvolený spôsob samovraždy – otvorenie niekoľkých tepien, aby vykrvácal. Nádoba, v ktorej stojí a ktorá zrejme predstavuje nádobu bežne slúžiacu starým Rimanom na umývanie nôh, zodpovedá podaniu, že Seneca sa ponorením do teplého kúpeľa snažil urýchliť krvácanie a zároveň zmierniť utrpenie.

Martin Čičo ● Katalóg k výstave Krv (2015)