Kristus v predpeklí

Francesco Morandini

datovanie:
miery: výška 115.4 cm, šírka 95.1 cm
výška 150.0 cm, šírka 130.0 cm (barokový rám)
výtvarný druh: maliarstvomaľba tabuľová
žáner: náboženský motív
materiál: drevo
technika: olej
značenie:
inštitúcia: Slovenská národná galéria, SNG
inventárne číslo: O 367
v kolekciách:
licencia: Creative Commons License voľné dielo
objednať reprodukciu stiahnuť

Naratívny výjav je scénou z apokryfného evanjelia Nikodéma, mierne pozmenený je tiež ilustráciou príbehu z rozhovoru proroka Izajáša a kráľa Dávida uvádzaný v Zlatej legende o zostúpení Krista do Limba, aby premohol Satana a oslobodil duše spravodlivých Starého zákona. Cirkevní otcovia uvažovali, že Limbus je samotným okrajom Pekla, Predpeklím. Oltárne obrazy s týmto námetom boli využívané pri liturgii slúženej pre zosnulých a pri zádušných omšiach. 

Na maľbe je okamih, v ktorom zmŕtvychvstalý Kristus zostúpil so znamením kríža na zástave do Limba, bronzové brány Pekla sa rozpadajú na kúsky a mŕtvi uvoľnení z reťazí sa postupne oslobodzujú. Kristus požehnal Adamovi a teraz ho vyslobodzuje zo zajatia. Vedľa Krista stojí Eva a pred ňou sa o chvíľu oslobodí aj Ábel, ktorý je označený kožušinou. Medzi Kristom a Evou vidno Mojžiša, Izajáša a dobrého lotra Dismasa. Podľa príbuzných vyobrazení sú medzi ďalšími postavami kráľ Dávid a posledný z prorokov, Ján Krstiteľ.

Väčšiu časť obrazu vypĺňa monumentálne poňatá štvorica aktov, v prvom pláne Ábel a Adam, hneď za nimi Eva a Kristus. Postavy deformované zvláštnou optikou manierizmu a víziou nútenej grácie sú namaľované skoro monochrómne s bledým inkarnátom a s výnimkou Krista i s bedrovými rúškami rovnakej farebnosti. Pozadie je temné, takmer indiferentné s málo artikulovanými figúrami v prenikavom šere. V hornom rohu obrazu sa zjavuje démon iného sveta Satan v blasfémii.

Zjavná je snaha o štýlovú vycibrenosť a formálnu abstrakciu. Priestor je vyplnený postavami vo vypočítaných a zohraných kontrastoch póz. V snahe o výraz sa na ich tvárach zračí prehnaná mimika a aj zaujímané postoje a gestá sú skôr teatrálne ako výstižné. Integrita postáv, takmer sochárska plastickosť, tvrdé lámanie drapérie, výrazná muskulatúra či difuzívne mäkké kvality rukopisu naznačujú ovplyvnenie Michelangelom (1475–1564), takmer všeobecné vo florentskom prostredí v poslednej tretine 16. storočia. Formálna harmónia v kompozícii i v tónoch, melancholický výraz a lyrická exaltovanosť či zmyselnosť a trápenie sú prinajmenšom také dôležité ako naratívny obsah obrazu.

Francesco Morandini, nazývaný il Poppi, bol žiakom Giorgia Vasariho, ktorý mu sprostredkoval okrem vlastných umeleckých predstáv i patričné kontakty. Pre generáciu Morandiniho bolo prirodzené zušľachťovať prírodu v duchu abstrakcie ideálov krásy, ale aj nápodoba tvorby predchodcov, menovite Andreu del Sarto či Michelangela, bola všeobecná. Morandiniho výrazne ovplyvnil i ďalší súčasník, Giovanni Battista Naldini (okolo 1537–1591), predovšetkým vo farebnosti a v tvorbe kompozičného rozvrhu. Za snahami zjednodušenej obrazovej štruktúry
a umiernenej farebnosti badať očakávania teológov
protireformačného hnutia s nárokmi na umelcov vytvárať obrazy, ktorými by sa mohla vzbudiť láska ku Kristovi a prostredníctvom nej k náboženskej viere.
 

Zuzana Ludiková ● LUDIKOVÁ, Zuzana - BURAN, Dušan. Talianska maľba = Italian Painting. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2013. 242 strán. ISBN 9788080591748.